Egypt

Konečne som si splnila svoj prvý detský sen. Sen z kategórie splniteľných (cesta do vesmíru či za dinosaurami medzi ne nepatrí). Staroveký Egypt ma vždy fascinoval. Výrazná časť mojej knižnice je venovaná Egyptu, a to odborná literatúra (od Zamarovského po špecifické encyklopédie), aj fikcia (od Christiana Jacqa, cez Rick Riordana až po Mika Waltariho), milovala som pozerať do nekonečna dokumenty na Viasat History, či hrať ním inšpirované počítačové hry (od hrobiek v The Sims 3, cez Immortal Redneck či Strange Brigade až po Assassin’s Creed Origins). Vždy, keď som sa nachádzala v najdôležitejších múzeách sveta (ako sú Britské múzeum, Metropolitné múzeum alebo Louvre), najviac som sa tešila na egyptologickú zbierku. 

Vybrala som si CK BUBO, lebo mali najprepracovanejší program, a v čase objednávania aj výraznú zľavu, vďaka čomu som si to ako študentka mohla dovoliť.

Na konci blogu nájdete stručný prehľad histórie Egypta.

21.2.

Po prílete sme sa stretli so sprievodkyňami Andrejkou a Líviou. Boli sme možno až príliš veľká skupina – zo všetkých kútov Slovenska, Česka (+ Brusel). Rozdelili sme sa ale pohodlne do dvoch autobusov.

Popri ceste z letiska – všade púšť. Človek to aj očakáva, ale aj tak to prekvapí. I keď zvyknúť sa na to dá rýchlo. Zastavili sme sa v zmenárni pri pyramídach. Trvalo to neuveriteľne dlho – pretože sme odchádzali s kopou egyptských libier, ktoré sa do priemerne veľkej peňaženky nemali šancu zmestiť.

V Egypte majú zvláštne rozdelenie obchodov – namiesto toho, aby všade bolo neďaleko od seba všetko, je celá ulica či avenue venovaná jednému produktu. Zvykli sme si, že sa blížime k nášmu káhirsko – gízovému hotelu vtedy, keď uvidíme kúpeľňové štúdiá. Stále nerozumiem, ako sa môžu uživiť, keď majú hneď vedľa seba desiatky ďalších konkurencií.

Mnohé domy sú viditeľne nedostavané, vraj kvôli šetreniu na daniach za nehnuteľnosti. Ak by prešlo jedno ich auto z povedzme dvadsiatich našou STK, mohli by sme si gratulovať. Vážne, ten smrad z výfuku je nedýchateľný. 

Všade je množstvo odpadkov (ulica či rieka), pouličných zvierat (mačky veľmi prekrížené a očividne choré; psy všade spia, ale aspoň vyzerajú zdravo a neagresívne – niektoré očipované dokonca strážia pyramídy), chudoby (kompletne zahalené ženy s bábätkami na rukách, zaparkované na chodníkoch – ťažko sa na to pozerá).

Na čo sa zvyknúť nedá (asi iba ak v tom človek žije po celý život) je ich dopravný chaos. Myslela som si, že Čína je maximum, ale mýlila som sa. Na mnohých miestach nie sú ani vyznačené pruhy, nemali by žiaden zmysel. Tuktuky častokrát v protismere, trúbenie nonstop, kto sa viac tlačí ten ide. Prejsť cez cestu mi príde ako samovražda. Napriek tomu sa nikto z domácich z toho nestresuje, ani sme neboli svedkom žiadnej dopravnej nehody (párkrát sme od toho nemali ďaleko, ale vždy sa to nejak uhralo). Pekné bolo tiež, keď sme s autobusmi cúvali do slepej ulice, kde bol náš hotel, pomáhala celá ulica – muži vybehli od šišy či od futbalu, a navigovali, riadili dopravu, gestikulovali a kričali s tými najlepšími úmyslami – pomôcť nám úspešne zaparkovať.

V hoteli mali klavír, a veľké šťastie, že som si išla zahrať hneď v prvý deň, lebo potom už nebolo času ani energie. Bolo to veľmi príjemné.

22.2. Alexandria

Pár pozorovaní po ceste do Alexandrie: safari park hneď vedľa diaľnice a vojenského objektu (vynikajúce pre stresovanie zvierat), tuktuky v protismere a ľudia prechádzajúci z jednej strany na druhú (!Áno na dialnici!). Cesta inak v dobrom stave, množstvo prúdov – trochu pripomínalo Srbsko.

Chodil s nami skvelý a milý egyptológ – koptský kresťan “Poďte bližšie” Max. Mnohé informácie a zaujímavosti mi už boli známe, no našli sa aj novinky (napr. rozlišovanie medzi bohyňami Eset (gr.Isis) a Hathor v ich podobnej ľudskej podobe pomedzi hieroglyfov, spoznať kedy je vyobrazené dieťa (nahé, prst v ústach, cop nabok), či proces postavenia obeliskov). Za mňa mohol ísť viacej do hĺbky, a to určite v mytológii, tak aj o každodennom živote, ale aj historickej postupnosti – kto nemá základy, ťažšie sa zorientuje. Ale zas rozumiem, že bolo treba v dĺžke výkladu nájsť nejaký balans (aj kvôli nohám, keďže sa všetko prekladalo).

Architektúra miest v Egypte na mňa pôsobila dosť depresívne. Veľa “králikární” – betónových kociek, všetko zaprášené od piesku, nedostavané/opustené budovy, chýbajúce okná či strechy.

Deň sme začali v katakombách Kom El Shoqafa uprostred chudobne vyzerajúcej štvrte. Bolo tam veľa sebestredných neohľaduplných turistov, takže bolo náročné sa pohybovať v obmedzenom priestore. Výjavy, reliéfy sú mixom egyptskej, gréckej aj rímskej kultúry. Katakomby majú viac podlaží a množstvo rôznych zákutí, pričom centrálne všetky cestičky smerujú k hlavnej pohrebnej miestnosti. Vyobrazené sú symboly moci starovekého sveta, a to aj staroegyptská koruna pšent (spojenie bielej symbolizujúcej Horný Egypt a červenej z Dolného Egypta). Nájsť sa dá aj legendárna starogrécka Medúza, či ženy v typickej egyptskej polohe zboku, avšak vyzerajúce starorímsky. Nachádza sa tu aj boh mumifikačného procesu Anup (gr.Anubis), či spoločný helenistický (typický pre fúziu bohov počas ptolemaiovského obdobia) posvätný býk Hapi – gr.Apis (po spojení s bohom podsvätia Usirom – Serapis).

Legendárnu vyhoretú Alexandrijskú knižnicu (a spolu s ňou obrovské množstvo znalostí ľudstva) nahradila moderná Bibliotéka Alexandrina ako kultúrne centrum s moderným vizuálom. Nachádza sa tam obrovský priestor na čítanie, konferenčné centrum, niekoľko výstav, či planetárium. Majú skvelú virtuálnu stránku bibalex. Predavačka nás nechcela pustiť na extra výstavu, lebo vraj zostávalo málo času do zavretia (asi 15min, ktoré absolútne postačovali). Namiesto toho sa s nami hádala asi desať minút, čo sme mohli byť už dávno vo vnútri. Chceli sme zaplatiť? Chceli. Naša vec, či všetko stihneme vidieť alebo nie. Takisto sklamanie z bookshopu – na to, že sme v knižnici by som očakávala podstatne väčší výber (bolo asi päť kníh po anglicky, ktoré sme potom ešte videli v iných múzeách, zvyšok arabsky) – NYPL to nesiaha ani po päty. Zvonku na fasáde sú vyryté všetky možné písmená ľudstva (napr. aj hlaholika, vikingské runy či čínske písma).

Rybu pramicu a vyprážané kalamáre, ktorým predchádzalo predjedlo v podobe tradičnej pity s niekoľkými humusmi sme jedli s krásnym výhľadom na alexandrijský záliv. Dojem kazil iba fakt, že som si pýtala trikrát limonádu, a trikrát mi ju nedoniesli – neľutujem, od B som trošku ochutnala, a ako všetko v Egypte, bolo to neuveriteľne nechutne sladké. Našťastie mi to nezaúčtovali, to by ma naštvalo.

Pokračovali sme ešte na stredovekú alexandrijskú citadelu Qaitbay, postavenú na mieste, kde stál legendárny div sveta maják Faros. Citadela je ohromná pevnosť, s malou mešitou navrchu pozorovateľny. Postaviť ju dal mamlúcky sultán Qaitbay v 15.storočí na obranu proti osmanským turkom. Dlho im to nepomohlo, nakoľko v roku 1517 Egypt dobyl sultán Selim I. Yavuz (krutý), a začlenil ho ako dôležitú provinciu do svojej rozrastajúcej sa ríše. Citadelu neskôr v 19.storočí zrekonštruoval legendárny guvernér, a de facto vládca Egypta Muhammad Ali Paša.

23.2. Pyramídy

Legendárne pyramídy v Gíze…treba ich vidieť aspoň raz za život. Aj keď v čase vzniku museli vyzerať absolútne majestátne, dnes nemožno poprieť, že sa na nich podpísal zub času. Sú teda tri (plus satelitné) – v poradí vzniku podľa panovníkov 4.dynastie zo Starej ríše: Veľká Chufuova (gr.Cheopsova), Chafreova (gr.Chefrénova) a Menkaureho (gr.Mykerinova). Veľa ľudí si prvé dve zamieňa – Chafreova vyzerá opticky vyššia, pretože je postavená na vyššom bode a zároveň má pozostatok obloženia na vrchole a teda vyzerá majestátnejšie. Vstúpiť dnu sa dalo iba do Chufuovej. Osobne si myslím, že by počet ľudí vo vnútri mali výrazne regulovať, tažko sa chodí oboma smermi v úzkych chodbách vo vydýchanom vzduchu (a to sme tam boli v príjemnom počasí). V okolí pyramíd stále stavajú nové cesty a občianske zariadenia, na jednej strane je to pohodlnejšie pre návštevníkov, ale za mňa to absolútne stráca svoje čaro – je to trochu päsť na oko, niečo ako keby urobili širokú diaľnicu na škótskom ostrove Skye.

Pred odchodom do Sakkáry (a bozkom so Sfingou) som sa nechala ešte oklamať pouličným predavačom – obhodil ma doslova vecami, ktoré som nechcela a potom chcel peniaze. Nuž, patrí to k tomu, a neskôr sme si už dávali väčší pozor (niekedy úspešnejšie, inokedy vôbec haha).

Sfingu dal postaviť už spomínaný faraón Chafre. Telo má ako lev, hlavu ľudskú. Medzi prednými labami má stélu, ktorú dal postaviť faraón z Novej ríše a 18.dynastie, Thutmose IV. V tej dobe bola sfinga ukrytá pod pieskom, a mladému princovi (mimo hlavnej následníckej línie) sa prisnilo, že pokiaľ odkryje tento monument, stane sa panovníkom. Dodnes vidieť pozostatky červenej farby na pokrývke hlavy – keď si človek predstaví, že v čase svojho vzniku bola sfinga celá výrazne farebná, rozum sa zastaví od toľkej krásy.

Džoserova pyramída z tretej dynastie v Sakkáre, považovaná za prvú ozajstnú pyramídu, navrhnutú hlavným vezírom a architektom Imhotepom (ktorý bol neskôr zbožštený na poloboha) je postavená v podstate z na sebe položených šiestich mastab (mastaba bola dovtedy taký kamenný obdĺžnik postavený nad hrobom). Neskôr stavali pohrebné komory približne do stredu pyramíd, tu je ešte po starom štýle samotná komora v desiatkach metrov pod zemou. Zozadu pyramídy sme videli takúto priekopu so schodmi dolu, avšak bohužiaľ pre verejnosť uzavretú.

V komplexe sa nachádza aj zádušný chrám, pavilóny či stĺporadie, kde sa oslavoval festival Heb-Sed (po tridsiatich rokoch vládnutia musel panovník preukázať opätovne svoju fyzickú i mentálnu silu).

V Sakkáre sa nachádzajú aj ďalšie hrobky (princezná Idut – výjavy z bežného života) či stavby z neskorších dynastií či období (Serapeum). Intenzívny výskum tejto významnej nekropoly naďalej prebieha.

Prestávku sme si dali v rešturácii, kde nás pri vchode a východe vítala muzička. Páni spustili chaosný (a veľmi krásny) rámus. Zároveň tu bolo, ako sme sa viacerí zhodli, asi najchutnejšie jedlo celého zájazdu – opäť predjedlo v podobe humusu a pity, a potom grilované mäso a kofta – niečo ako čevapčiči, výborne dochutené.

Na záver sme sa presunuli do Dáhšúru, kde sa staviteľsky činil faraón Snofru. Do Lomenej pyramídy sa dalo opäť vojsť. Je to celkom makačka, a svalovicu som potom mala ešte niekoľko dní. Toto pohrebisko našťastie nenavštevuje masívne množstvo turistov, takže to po tejto stránke bolo celkom príjemné a pokojné (a samozrejme dobrodružné). Pre prvých skúmateľov to muselo byť strašidelné, bez všetkých tých drevených podpier a schodíkov a bez svetla. V pohrebnej komore je ubytovaných veľa netopierov. Osobne sa mi najviac zo všetkých pyramíd páčila práve Lomená. Počas stavby museli zmeniť jej sklon, pretože hrozilo, že by sa podľa pôvodného plánu zrútila. Snofru si teda dal postaviť ešte jednu, a to Červenú pyramídu, nazvanú podľa červeného kamenného obloženia. Tiež sa dá navštíviť, ale to by už bolo na nás moc veľa pre tento deň. Možno sme mohli mať jedlo až po lezení, nie pred, pretože mi po zvyšok dňa bolo celkom nevoľno.

V diaľke bolo vidieť aj zrútenú Čiernu pyramídu Amenemhata III. z neskoršej Strednej ríše. 

Následne sme sa rozdelili – niektorí sme išli na plavbu na lodi, iní do papyrovej dielne. Bohužiaľ, kvôli času a káhirským zápcham sa to muselo takto vymyslieť. Cestou späť sme videli trošku z egyptského vidieckeho života. Okrem zvieratiek či hrajúcich sa detí, aj kopec znečistenia ramena Nílu obrovským množstvom plastu.

Plavba na lodi bola aj s večerou, ktorú som vôbec nepotrebovala po výdatnom obede (ochutnala som iba po jednej lyžičke). Kvalitou to bolo bohužiaľ ako Moulin Rouge v Paríži. Neodporúčam. Po tme nevidieť z rieky ani Káhiry okrem svetelných nápisov hotelov takmer nič. Loď je vyzdobená veľmi gýčovým umelým spôsobom. Myslela som si, že znieť bude tradičná hudba na tradičných nástrojov. Namiesto toho nekvalitné reproduktory vypeckovali niekoľkonásobne toho, čo dokáže ich výkon uniesť. Dočasne som ohluchla na jedno ucho. Hrali traja, najprv zvlášť, potom aj spolu: elektrická gitara (nezapojená), saxofón (s občas veľmi falošnými tónmi) a bubon (v rámci možností fajn). Potom prišla brušná tanečnica, ktorá bola asi dobrá, ťažko posúdiť, nie je mi to blízke. Za to pánom dookola určite áno. Najzaujímavejší bol derviš, s kúzelníckymi trikmi, farebnými oblečeniami a krútením sa dookola až tak veľmi, že mne sa točila hlava. Na záver prišiel spevák, ktorý spieval už do naspievanej pesničky, opäť s prepätým mikrofónom. To bol doslova zlatý klinec na záver.

24.2 Káhira

Cestou do centra egyptského (zatiaľ, keďže sa stavia New Cairo) hlavného mesta sme videli z tiahleho mostu tzv. mesto mŕtvych – opustené domy, obývané teraz bezdomovcami či chudobnými.

Prvou zastávkou bola káhirská Citadela, postavená legendárnym sultánom Saladinom (nám známy ako oponent anglického kráľa Richarda I. Levie srdce a francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta počas tretej krížovej výpravy). 700 rokov slúžila ako sídlo vládcov, miestodržiteľov či vlády. Komplex je ovplyvnený troma obdobiami: ajjúbskym, mamlúckym a napokon osmanským. Každá z týchto kultúr tu zanechala svoju stopu. Max nám vysvetlil rozdiel medzi mamlúckym (zaoblený ako turban) a tureckým (hranatý, trochu ako obelisk) minaretom.

Najväčšou atrakciou je určite (Alabastrová) mešita Muhammada Aliho, kde je aj pochovaný. Na nádvorí sa nachádzajú nefungujúce hodiny od francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I. Orleánskeho a vo vnútri nádherný luster, ktorý Muhammad Ali vymenil za obelisk z Luxoru, ktorý dodnes stojí na Place Concorde v Paríži. Mešita obsahuje trošku netradične dva minbary (odkiaľ imám prednáša korán) – veľký drevený je pôvodný, a menší z alabastru pridal asi o storočie neskôr kráľ Faruk I. Mihrab (veľkolepo označený smer modlitby smerom k Mekke) má nad sebou oblúk, ktorý je ovplyvnený koptskou architektúrou. Určite je to najkrajšia mešita, akú som videla v Egypte (ostatné pôsobili veľmi neokázalo), ale za mňa to neprekonalo Mešitu Selima II. v Edirne od legendárneho architekta Mimara Sinana Pašu. Uvidíme čo poviem v budúcnosti na istanbulské.

Pokračovali sme do komplexu Mešity a Madrasy (náboženská škola) Sultána Hassana. Vo vnútri sme si posadali do kruhu, a Max nám vysvetloval päť pilierov islamu – 1. šaháda (vyznanie viery), 2.  salah (5 povinných modlitieb denne), 3. zakat (almužna raz ročne), 4. saum (pôst počas mesiaca Ramadán), 5. hadždž (púť do Mekky raz za život), či rozdelenie sunni islamu na štyri školy: hanafi, hanbali, maliki, shafi’i. Bližšie to nebudem rozpisovať, pretože v tom nie som celkom sebavedomo zorientovaná, kto má záujem, dajú sa informácie dohľadať na internete.

Oproti madrase je mešita Al-Rifa’i, postavená začiatkom 20.storočia v neo-mamlúckom štýle. Pochovaní sú tu napríklad egyptskí králi Fuad I, či Faruk, ale aj šáh Reza Pahlavi, ktorý utiekol do egyptského exilu po prevrate v Iráne.

Egyptské múzeum v Káhire má ohromujúcu budovu, ružovo-bordovú fasádu. Bohužiaľ, momentálne je poloprázdne, nakoľko sa hlavné expozície čoskoro presťahujú do nového moderného múzea v Gíze (videli sme ho nádherne osvietený z autobusu). Auguste Mariette, slávny archeológ a bývalý riaditeľ múzea, je pochovaný v záhrade, obklopený bustami ďalších osobností ako Gaston Maspero či rozlúštiteľ hieroglyfov Jean-François Champollion.

Múzeum má dve hlavné poschodia. Dolné je rozdelené chronologicky podľa období – zaujímavé artefakty, ktoré vybral Max, aby nás na ne upozornil a porozprával ich význam: socha Džosera, miniatúrna soška Chufua, Menkaure s bohmi, trpaslík Seneb s rodinou, sediaci pisár (vraj najhodnotnejšia soška Egypta), drevená socha Ka-atepa, Rahotep a Nofret, kvázi pokazená socha Mentuhotepa II., busta Hatšepsut,…

Na hornom poschodí sa nachádza miestnosť zvlášť venovaná Tutanchamonovi, tam sa nesmie fotiť. Ďalej sú tu múmie Yuya a Tuya, množstvo sarkofágov, a papyrov vyobrazujúcich posledný súd, Knihu mŕtvych či Knihu brán a veľké množstvo amuletov. Bohužiaľ, mnohé vitríny sú už prázdne. Prosím, nevynechajte pri východe kaviareň Caf (je to sieť, aj pri iných pamiatkach sú) a ich výber cheesecakov v krabičke. Nič lepšie som dávno nemala.

Následne sme sa presunuli do káhirskej koptskej štvrte. Podľa Maxa je v Egypte asi 20% koptských (ortodoxných) kresťanov. Neviem, čo je na tom pravda, pretože kompletne nezahalené ženy som videla iba v nasledovných kostoloch. 

Visiaci kostol je považovaný za jeden z najstarších kostolov v Egypte. Hneď pri vstupe človeka omámi výrazná vôňa kadidla. Nachádzajú sa tu tri oltáre – Ján Krstiteľ, panna Mária, svätý Juraj. Im je aj chrám zasvätený. Nachádza sa tu množstvo ikon a relikvií, okrem iného aj svätého Šimona Obuvníka, ktorý pohol horou Mokkatam. Patriarcha Abrahám sa modlil práve v tomto kostole (podľa príbehu).

Ďalším navštíveným kostolom bol Svätého Sergiusa a Bacchusa (známy aj ako Abu Serga). Je podstatne menší, a podľa tradície sa tu ukrývala svätá rodina v podzemí, a pili z tamojšej studne, keď utiekli do Egypta. Dolu bol veľmi zlý vzduch, až by som povedala, že smrad (asi odvtedy nevetrali). Kúpila som tu knihu o koptských kresťanoch, aby som sa v tejto téme dovzdelala, a dve ikony – Panny Márie a Archanjela Gabriela.

V koptskej štvrti je v jednej otvorenej pasáži pod holým nebom neuveriteľné kníhkupectvo – kebyže sa neponáhľame, strávim tam určite nenormálne množstvo času a miniem veľa peňazí (aspoň by som neskôr nekúpila šialené množstvo korenín). Celkovo sa mi veľmi páčila ortodoxná atmosféra – zas ma to tam nejak ťahá. Stihla som aspoň schmatnúť CD s tradičnou hudbou.

Keď sme prišli na stanicu, boli sme ohromení. Obrovský (a celkom aj prázdny) priestor modernej stanice. O to viac kontrastovalo to, čo sme videli na peróne. Vlak starý-prestarý, špinavý a na pohľad zvonku polorozpadnutý. Tu máme stráviť noc? Šťastie, že moja pridelená spolubývajúca si zaplatila prelet, a mohla som mať maličké kupé pre seba. Môj zážitok bol teda vďaka tomu pozitívny. Vyrazili sme asi o pol ôsmej večer. Dostali sme večeru, a následne nám prišiel steward upraviť kupé na spanie. Opustili sme Dolný Egypt, dačo sme zdravotne popili (povestná “chodbovica”), a mohli sme zaspať smer Asuán.

25.2. Asuán

Po prekvapivo kvalitnom, i keď trochu hegavom a hrkotavom spánku, ma prirodzene zobudilo slniečko, asi tri hodiny pred konečnou zastávkou. Bolo to zhruba v okolí Edfu, ktoré bolo zasvätené môjmu obľúbenému sokoliemu bohovi Horovi. Cez ufúľané okno som sledovala v pokoji plynúci dedinský život, ľudia pracujúci na zelených políčkach, pri ceste zvieratá, ťavy, somáre, kravy, striedanie rieky a púšte. Pre mňa jeden z top zážitkov (tí, čo leteli, o tieto čarovné momenty prišli).

Vyzdvihli nás autobusy, a stal sa menší bizár na ceste. Išli sme bočnými úzkymi a hornatými cestami. A zrazu práce na ceste. Náročne sa im nakoniec podarilo posunúť stroje tak, aby sme mohli prejsť. Napokon nás zastavili konáre zo stromu. Takže nasledovalo cúvanie a obchádzanie celej hory a hľadanie inej cesty. Snaha vyšla nazmar.

Kyvadlová loďka nás vzala do chrámu Filé, zasvätenému bohyne Eset (gr.Isis). Po ceste množstvo suvenírového trhu, a dokonca aj na loďke nám ponúkali rôzne náramky a knižôčky. Max nám vysvetlil rozdiel medzi Eset a Hathor (treba sa pozrieť na neďaleké hieroglyfy: ak je tam trón, je znázornená prvá menovaná, ak druhá, tak treba hľadať štvorec s vtákom). Krásna je vnútorná svätyňa, ku ktorej vedie tradične niekoľko nádvorí, až pokým nezmizne denné svetlo. Chrám bol postavený v Neskorom období, a množstvo jeho dostavieb bolo až za vlády Ptolemaiovcov. Prví kresťania používali staroegyptské chrámy na svoje modlitby, pokým si nepostavili vlastné kostoly, takže je tu aj množstvo koptských odkazov (po stenách kríže). V šestdesiatych rokoch minulého storočia sa uskutočnil neuveriteľný záchranný projekt tohto chrámu – rozobrali ho na viac ako 40 000 kusov po 2 až 25 ton a posunuli o 500 metrov na vyššiu plošinu, kvôli zvyšujúcej sa hladine Nílu.

Plavili sme sa neskôr na tradičnej loďke feluke, podľa vodiča v čase položenia otázky na tom konkrétnom bode bola hĺbka Níu 20 metrov. V diaľke sme videli hrobky noblesy na hore. Preplavili sme sa teda na západný breh.

Jazda na ťave. Moja ťava sa volala Munika, vodič fanúšik Boba Marleyho, Abdullah. Podotknem ešte, že tunajší obyvatelia sú už núbijci, a sú podstatne tmavší s inými, nie arabskými črtami. Vyliezť na ťavu mi museli pomôcť viacerí ťaviari. Prvých pár minút úplný strach, že padnem, chvíľu som chcela zosadnúť. Napokon som sa ukľudnila, a začala si to užívať. Pri štarte som bola cca desiata v poradí z našej skupiny, no Bob ma potiahol na čelo karavány. Niekoľko minút som bola úplne vpredu. A teda ten pohľad a zážitok mi nikto nevezme – samá púšť a kamene, tajomné duny, zrazu prebehla svorka divých psov (Munika bola kľudná a neriešila), v diaľke nejaká pevnosť, no proste nádhera. Abdullah mi spravil krásne fotky, poprosila som ho aj o selfie na pamiatku. Napriek dosť značnej neznalosti angličtiny bol úplne skvelý, umievavý (asi ten Marley, no). Na konci ma dal aj do cvalu, aj s vôdckou, ťavu usmerňoval iba slovne a cukaním, občas potiahol za zadné popruhy. Stehná som ešte dlho cítila, veľký rešpekt, keď voľakedy trávili celé dni kontinuálne na ťavách – neuveriteľné. Bobovi som dala takmer 100% tringelt (bakšiš), lebo sa mi to naozaj páčilo, a za svoje fotografické schopnosti si ho určite zaslúžil.

Tí, čo neskúšali ťavu, sa mali doplaviť na feluke, lenže vietor nefúkal, tak sme ich museli čakať. Potiahla ich aj nás nakoniec párty loď, na ktorú sme prestúpili. Smer asuánsky trh.

Pútavá prednáška v obchode s korením, od výmyslu sveta. Extrémne nákupy – Terezka si neuvedomovala množstvo a neprepočítavala egyptské libry na eurá. Takže chuderku predavačku, ktorá sa mi venovala, som musela otravovať znižovaním množstva všetkého na polovicu. Podarilo sa mi získať aj tabak do šiše (jahoda, a taký lepší škoricový – som zvedavá). Naša sprievodkyňa Andrejka bola taká zlatá, že ma počkala ako suverénne poslednú nakupujúcu. Ostatní sa už dávno vrátili do hotela, my sme pokračovali ešte na tradičný trh. Lokálny sprievodca Ahmed (dúfam si to správne pamätám) mi zistil, kde sa predávajú tradičné nástroje. Nechcela som spraviť rovnakú chybu ako v Číne, a nechať si ujsť takúto možnosť kúpiť si exotický nástroj. A po oude už túžim veľmi dlho. Pán mi ponúkol dve kvality, základnú a strednú triedu – ktorá bola stále za neuveriteľnú cenu, a to mahagónové drevo proste skvelo vonia. Samozrejme som zobrala ten lepší oud. Dostala som jednu náhradnú súpravu strún, obal a dve špeciálne plektrá na hranie. Ľutujem, že som v tom omámení zabudla poprosiť o fotku na pamiatku. Nevadí, bude v mojom srdci. Nemala som so sebou toľko peňazí, a pán nemal terminál, tak sme išli zaplatiť k jeho kamarátovi zlatníkovi (egyptské móresy). Ponúkol ma čajom, a dala som sa presvedčiť na kúpu šperku – lotosového kvetu pre mamu (nakoľko som budgetovo vyšla s nástrojom veľmi dobre) – aj keď nechcela žiadny suvenír, zaslúži si za všetko. Vyberala som to podľa jej farieb, tak snáď sa bude páčiť. 

Takto obklopenú taškou s korením a s oudom (dala som jej meno Najwa – intímne šepkajúca), ma naložili do dopravného prostriedku napomedzi autom a tuktukom smer hotel. Ďakujem mnohokrát a znovu a znovu Andrejke za takúto vzácnosť.

26.2. Abu Simbel

Komplex Abú Simbel sa nachádza ešte tri a pol hodiny cesty cez púšť na juh od Asuánu. Prekvapivé sú zelenozelené polia uprostred piesku (vďaka bahnu z priehrady), jedna jediná zastávka/stanica (ako pre kone), wcka ako stajňa so závesmi. Ale konečne mali dobrú tureckú kávu aj s kardamónom. 

Abú Simbel sa nachádza takmer na dnešných hraniciach so Sudánom, a bol postavený azda najväčším faraónom Ramesse II. Veľkým. Podobne ako chrám Filé, bol presunutý v šestdesiatych rokoch minulého storočia asi o 60 metrov vyššie a 200 vzadšie v skale. V komplexe sa nachádzajú dva chrámy – prvý väčší zasvätený bohom Amonovi, Ptahovi (boh stvoriteľ, boh remeselníkov) a Re-Harachtejovi so štyrmi obrovskými sochami Ramesse II. Menší chrám je venovaný bohyni Hathor a faraónovej obľúbenej a hlavnej manželke Nefertari (aj keď si Ramesse dal egoisticky postaviť viac sôch seba ako manželky).

Známe sú vyobrazenia slávnej bitky pri Kadeši proti Chetitom, ktorá pravdepodobne skončila nerozhodne, aj keď obe strany si nárokujú víťazstvo (propaganda tu bola odjakživa). V hypostylovej hale je Ramesse II. spájaný s bohom Usirom (gr. Osiris). Obdivuhodnú znalosť astronómie dokazuje vnútorná svätyňa, ktorá bola navrhnutá spôsobom, aby svetlo preniklo dnu iba dva dni v roku – 22.február a 22.október, pričom zo štyroch sôch osvieti iba tri, nakoľko štvrtá znamená temno. Pri sťahovaní chrámu museli archeológovia dbať na zachovanie tohto unikátu.

V druhom chráme je zobrazená Nefertari pri stretnutiach s bohmi Eset, Hathor, Maat (spravodlivosť), Mut, Tauret (obe matky), či s Horom (božie dieťa, vládca), Chnumom (boh nílskeho kataraktu), Chonsu (mesiac) či s Thovtom (boh múdrosti).

Pred odchodom vlaku do Luxoru sme sa zastavli ešte v parfumérii – Terezka nič nekúpila – hurá, úspech. Na stanici sme si dali tradičné jedlo košarí (zmes cestovín, ryže, cíceru, šošovice a paradajkovej omáčky).

27.2. Luxor

Čakalo nás ďalšie skoré vstávanie. Išli sme totižto na balón. Najprv sme sa museli dostať z východnej na západnú zádušnú časť Luxoru, a to loďou. Tam na nás čakali dodávky, ktoré ľudí zvážali k balónom. Zvláštne sa nastupovalo do chlievikov po štyroch. Videli sme Údolie kráľov, Deir el-Bahrí s Hatšepsutiným chrámom, Luxor s Karnakom a šíre zelené polia spolu s ostatnými balónmi pekne zvrchu. A východ Slnka. Potom nás naša dodávka naháňa a odhaduje, kde asi doletíme. Celé to kameruje filmárska crew, od ktorej sa zábery dajú zakúpiť.

Vrátili sme sa k Memnónovým kolosom (sochám Amenhotepa III., ktoré boli opisované ako “šepkajúce”, alebo vydávajúce tón, pravdepodobne kvôli škáram v kameni), ktoré sú prekvapivo hneď pri ceste. Nakoľko raňajkové balíčky boli celkom slabé, dala som si ešte palacinky s kávou v Alibaba podniku, kde sme sa stretli s ostatnými z hotela. Mohli sme vyraziť spokojne do hrobiek.

Dá sa povedať, že tento deň bol najteplejší, a teda, že to bohate stačilo. Neviem ako sa to dá vydržať v lete. Vraveli, že teraz tam bolo ešte málo turistov, a aj tak bolo čo robiť s vydýchaným vzduchom, muškami na slnku a rýchlo sa míňajúcou vodou vo vaku. V rámci základného vstupného sú vstupy do troch hrobiek podľa vlastného výberu, s možnosťou dokúpenia Tutanchamóna, Ramesse V&VI a Sethiho I. Akurát pán pri okienku mal problém mi uznať študentský preukaz, takže sa s ním musel Max hádať. Ďakujem Maxovi za vybavenie.

Údolie kráľov bolo pohrebisko panovníkov Novej ríše (teda 18.-20.dynastií). Sú to neuveriteľné umelecké diela vytesané do skál. Nachádza sa tu minimálne zatiaľ objavených 63 hrobiek od Thutmoseho I. po Ramesse XI. Neďaleko sa nachádza aj Údolie královien, kde sú okrem žien pochované aj deti panovníkov, či dedina Deir el-Medina, kde žili remeselníci a umelci pracujúci na vzniku hrobiek. Archeológovia otvárajú vždy iné hrobky pre verejnosť, podľa toho, kde prebiehajú práce (ja som videla v jednej ako priamo rekonštruovali či čistili reliéfy). Hrobky sú nádherné, a treba ich vidieť naživo aspoň raz v živote. Ja som išla v tomto poradí: Tutanchamón (KV 62; pustia iba na plošinu, kde vidieť jednu miestnosť; je tu aspoň jeho múmia), Ramesse V a VI (KV 9), Ramesse III (KV 11), Ramesse I (KV 16; osobne najsympatickejšia, i keď malá hrobka a dosť hlboko a strmo), Sethi I (KV 17; najokázalejšia hrobka), Ramesse IV (KV 2; koptské graffiti). Výjavy z podsvetia Duat sa v rôznych prevedeniach opakujú.

Presunuli sme sa do Hatšepsutinho chrámu, ktorý mal prekvapivo celkom veľa zachovanej farby, myslela som si, že je kompletne zošúpaná, odviata vetrom. Na bokoch hlavnej centrálnej terasy sa nachádzajú dve svätyne zasvätené bohyni Hathor a bohovi mumifikácie Anupovi (gr.Anubis). Výjavy zobrazujú výpravy do mysterióznej krajiny Punt (dodnes nie je zhoda, kde sa nachádzala, pravdepobone dnešná Eritrea), či božské narodenie samotnej kráľovnej Hatšepsut (alebo lepšie povedané faraónovi Hatšepsut, keďže tak sa sama titulovala). Nasledovník a nevlastný syn, ktorému uzurpovala trón, Thutmose III., jej z pomsty nechal vymazať kartuše s jej menom, a privlastnil si chrám (a dostaval si svoju vlastnú svätyňu navrchu). 

Nasledovala krátka prestávka v alabastrovej dielni – pokus o standup, chvíľu vtipné, ale potom už trošku trápne. Nekúpila som nič, i keď páčil sa mi šach s figúrkami inšpirované starovekým Egyptom, ale cenu som radšej vedieť nechcela.

Pokračovali sme do chrámu Karnak. Má štyri časti – Amon-Ra, Mut, Moncev, a Amenhotep IV. (Achnaton). Iba prvý a zároveň najväčší je prístupný verejnosti. Cestou lemovanou sfingami je Karnak prepojený s Luxorom. Hypostylová sieň je prenádherná, obsahuje 134 stĺpov (10-21m vysokých). Každoročne sa tu oslavoval festival Opet, počas druhého mesiaca periódy Achet (vyliatie Níla). Egypťania delili rok na tri časti: Achet (obdobie zavlažovania), Peret (obdobia sadenia), Šemu (obdobie zberu). Každá sezóna trvala 120 dní, rozdelených na štyri 30-dňové mesiace. Nakoniec, aby rok vychádzal na 365 dní, museli pridať 5 dní (alebo 6 podľa prestupného roka), počas ktorých sa mytologicky narodili deti boha zeme Geba a bohyne oblohy Nut (ktorých od seba neslávne rozdelil ich otec boh vzduchu Šu): dva zamilované páry Usir (vládca podsvetia) a Eset (bohyňa mágie a ochrany, lásky), Sutech (gr.Seth; boh zla a púšte) a Nebthet (gr. Neftys; bohyňa oplakávania a ochrany), a podľa staršieho mýta Hor starší (nemýliť si s Horom, synom Eset). Toto obdobie bolo považované za nebezpečné, podľa mýtu to bolo práve v tomto období, keď boh slnka Re zoslal leviu bohyňu vojny Sachmet, aby potrestala ľudstvo, no jej sa zapáčilo krviprelievanie, a tak ostatní bohovia museli vymyslieť trik predtým, ako vyhubí celé ľudstvo – vyliali na zem pivo zafarbené na červeno (symbol krvi), a Sachmet sa opila, zaspala, a zmenila sa na kravu Hathor či mačku Bastet. Späť k festivalu Opet – spoločnosť na čele s panovníkom a veľkokňazmi sa zišli, a oslavovali znovuzrodenie života a rieky Níl, a teda úrodnosti.

Zaujímavým pridaným prvkom v chrámovom komplexe je socha skarabea, okolo ktorého treba urobiť sedem kolečiek, aby sme podľa legendy boli bohatí.

Vyskúšali sme pečené holuby. Samotné mäso pripomína chuťovo pečienku, ale je ho veľmi málo a ťažko sa odtŕha od kostí. Aby sa človek aspoň trochu zasýtil, je plnený veľmi chutnou korenistou ryžou.

Aleja sfíng (v noci krásne osvietených) spája Karnak s Luxorským chrámom, kam som sa ešte večer chcela dostať. Nakoľko vraj nejakí naši spolucestujúci boli už vraj tam, povedala som si, že pôjdem sama, veď je to len desať minút cesty pešo od hotela. Chyba či šťastie? Pri váhaní ako prejsť na druhú stranu cez rušnú hlavnú ulicu sa pri mne pristavil Mohammed (aké iné meno by mohol mať) – za nie malý bakšiš som získala osobného sprievodcu a bodyguarda. Doplnila som nechcene koreninové zásoby (pravda, na šafrán som predtým zabudla), najedla sa z arašidov a sušeného ovocia (treba to jesť zároveň – potešilo moje sladkoslané chute), vypila ibištekový čaj, kúpila papyrus s mojím menom a logom Bayernu (lebo prečo nie), a vyjednala celkom výraznú zľavu za vonné tyčinky. Prešli sme hlavný trh s bežnými turistami, trh čisto pre domácich, tmavé uličky (dávala som si pozor, aby som stále videla, kde je hlavná cesta ako potenciálny únikový východ) a na záver kočom naspäť na hotel (po ceste krásny vysvietený kostol). Bol by to lepší zážitok, ak by som mala viac energie. Bola som však po troch dlhých (vstávania pred pol piatou pre sovu) a intenzívnych dňoch už priveľmi unavená (a pritom si dávať pozor, aby som sa nedostala do nebezpečnej situácie). Ale stálo to za takýto unikátny zážitok? Asi áno. Aj keď moja peňaženka rozhodne nesúhlasí.

28.2. Hurghada

Dali sme zbohom starému Egyptu, a išli sme do moderného – štvorhodinová cesta do Hurghady. Majestátne kamenné hory pomedzi piesok a serpentíny…extrémne dlhé čakanie na ubytovanie v Pyramise. Konečne som si umyla vlasy a zavolala mame druhýkrát za celý čas (nebolo kedy, okrem úplne prvého dňa). Potom som si spravila potrebnú chvíľku pre seba a prešla sa na neďalekú promenádu a mólo na pozorovanie západu slnka. Neskutočný vietor fúkal, a myslím, že mi nikto neuverí, že v Egypte bolo zima.

1.3.

Vyskúšala som v tento deň more, a bolo to veľmi príjemné. Prijala by som ešte topánky do vody, keďže sú na dne celkom ostré kamene. Vyhovovalo mi, že nebolo veľmi teplo. Počet ginov s tonikom a tequíl radšej nerátam. Keďže im práve začal ramadán, boli celkom nevrlí, a toho alkoholu tam liali požehnane.

Večer sme vyskúšali šišu (asi multivitamín) s AT a M v krásnom beduínskom stane na pláži.

2.3.

Na tento deň som mala dohodnutý celodenný zájazd do púšte k beduínom. Neuskutočnil sa. Ale dosť blbým spôsobom – idem, nejdem, idem, nejdem. Medzitým som sa prezliekala z a do púštneho oblečenia a plaviek a čakala a čakala a čakala, a pendlovala recepcia-izba, do toho volania od vedúceho zájazdu, že je plný, potom sa miesto uvoľnilo, ale radšej nie, aby som nemala zlý zážitok. Tie tri hodiny som mohla byť na pláži. Ani som sa nakoniec znovu nekúpala, lebo zvyšok poobedia sme presedeli v bare, a bolo to fajn. 

Fungovanie systémom nič nerobenia v rezorte, plno jedla, a málo aktivity mi naozaj nie je prirodzené. Avšak vďaka tomu, že sme boli skvelá partia to bolo vlastne úžasné. Užívala som si naše inteligentné a zmysluplné rozhovory, aj nekončené smiechy. Zvykla som si tráviť čas s vami, a už aj takto deň po návrate, ako to píšem, mi chýbate. Viem, že nebude ľahké stretnúť sa, keďže sme z rôznych kútov, ale nosím vás vo svojom srdci všade so sebou. Bez poradia a s veľkým rešpektom a láskou: BZ & PM, MM & MP, L & DSch, AT & M a samozrejme aj ostatní.

3.3.

Cesta domov bola strastiplná. Najprv milión kontrol na letisku v Hurghade (hádam ešte viac ako v Číne, pri vstupe do krajiny pochopím, ale pri výstupe…), pričom vôbec nebrali ohľad na moju Najwušku. Aspoň som bola pri okne a mohla si vychutnávať zvyšky púšte a zapadajúce slnko. Meškali sme, a na prestup v Zürichu sme mali presne polhodinku. A to sme sa museli hnať cez celé letisko, vláčikom, zrýchlovacie pásy nie všade fungovali, lebo večer, na pasovej kontrole bol jeden rad, lebo večer, a ešte sa im nepáčil antiperspirant na security – ďalšie zdržanie. Utekali sme, ale stihli. Radšej by som prijala autobus do Káhiry a priamy let do Viedne ako tieto stresy. Kvôli krátkemu prestupu sa tiež stalo, že štyri kufre neprišli. Snáď sa im to čím skôr vyrieši.

Ďakujem za krásny zájazd Andrejke, Lívii, Maxovi, a všetkým mojim novým priateľom, vďaka vám všetkým to bolo super!!!

Ako prílohu prikladám stručný prehľad histórie Egypta, na naozaj iba základné zorientovanie sa v problematike pre všetkých.

Staroveký Egypt sa formoval okolo roku 3100 pred Kr. zjednotením Horného (južného) a Dolného (severného) Egypta prvým faraónom Menim (niekedy stotožňovaný s Narmerom). 

Nasledovala Staré ríša (okolo 2700 – 2200 pred Kr.), známa najmä ako obdobie pyramíd a silnej centralizovanej vlády. Po jej páde nastalo Prvé prechodné obdobie, keď sa krajina rozpadla na menšie štáty a moc sa upevnila v rukách kňazov.

Stredná ríša (okolo 2050 – 1650 pred Kr.) priniesla obnovu poriadku, rozkvet umenia a expanziu do Núbie, no skončila druhým prechodným obdobím, keď Egypt ovládli morské národy – Hyksósovia. 

Nová ríša (okolo 1550 – 1070 pred Kr.) znamenala vrchol moci, s veľkými dobyvateľskými faraónmi ako Thutmose III. či Ramesse II., no po nástupe slabších vládcov sa ríša rozpadla do chaosu. Tretie prechodné obdobie a Neskorá doba boli plné invázií – Líbyjčanov, Núbijcov, Asýrčanov a nakoniec Peržanov, kým Alexander Veľký dobyl Egypt v roku 332 pred Kr., čím sa začalo helenistické Ptolemaiovské obdobie.

Po páde Kleopatry VII. v roku 30 pred Kr. sa Egypt stal rímskou a neskôr byzantskou provinciou, kde sa rozvinulo kresťanstvo a vznikla koptská cirkev, ktorá dodnes zohráva významnú úlohu. V roku 641 však Egypt dobyli Arabi a postupne islamizovali aj arabizovali jeho obyvateľstvo, hoci koptská menšina pretrvala. V stredoveku Egypt ovládali rôzne islamské dynastie – najprv Umajjovci a Abbásovci, neskôr sa stal centrom moci Fatimovskej dynastie, ktorá tu založila Káhiru a upevnila šíitsky islam. V 12. storočí ho dobyl kurdský vojvodca Saladin, ktorý vytvoril sunnitský Ajjúbovský sultanát a preslávil sa bojmi s križiakmi.

Po jeho smrti sa moci chopili Mamlúci, bývalí otrockí vojaci, ktorí vládli Egyptu od roku 1250 až do osmanského dobytia v roku 1517. Pod Osmanmi bol Egypt len provinciou, ale mamlúcki bejovia si uchovali značnú autonómiu. Na začiatku 19. storočia ich však vyhladil Muhammad Alí, osmanský miestodržiteľ, ktorý Egypt modernizoval a vytvoril dynastiu, ktorá vládla až do polovice 20. storočia. Briti prevzali nad krajinou kontrolu v roku 1882, hoci nominálne zostala pod osmanskou nadvládou až do roku 1914. Po prvej svetovej vojne získal Egypt v roku 1922 formálnu nezávislosť, no britský vplyv pretrvával. Až revolúcia v roku 1952 zvrhla monarchiu a pod vedením Gamála Abdela Násira sa Egypt stal republikou, čím sa začala nová kapitola jeho dejín.

G.A. Násir presadzoval panarabizmus, socialistické reformy a znárodňovanie priemyslu. V roku 1956 znárodnil Suezský prieplav, čo vyvolalo vojenský zásah Británie, Francúzska a Izraela, no vďaka podpore Sovietskeho zväzu a USA si Egypt kanál udržal. Násir tiež zohrával kľúčovú úlohu v arabsko-izraelských vojnách, no po porážke v Šesťdňovej vojne v roku 1967 stratil Sinajský polostrov.

Po Násirovej smrti v roku 1970 prevzal moc Anwar Sadat, ktorý sa odklonil od socialistických princípov a začal ekonomické reformy (Infitah). Viedol Egypt do Jomkipurskej vojny v roku 1973 proti Izraelu, no neskôr podpísal mierovú zmluvu v Camp Davide (1979), čím Egypt získal Sinaj späť, no zároveň sa ocitol v izolácii v arabskom svete. Za to bol Sadat v roku 1981 zavraždený islamistami a k moci sa dostal Husní Mubarak.

Mubarak vládol autoritatívne tri desaťročia, počas ktorých Egypt udržiaval mier s Izraelom, silné vzťahy so Západom a potláčal islamistické hnutia. Dlhoročné hospodárske problémy, korupcia a nespokojnosť s režimom však viedli k revolúcii v roku 2011 v rámci Arabskej jari, ktorá Mubaraka zvrhla. Po turbulentnom prechodnom období bol v roku 2012 zvolený Mohamed Mursí, kandidát Moslimského bratstva, no jeho islamistická vláda vyvolala odpor a v roku 2013 ho zvrhol armádny generál Abdal Fattáh Sísí, ktorý sa neskôr stal prezidentom.

Sísí odvtedy vládne Egyptu pevnou rukou, potláča opozíciu a sústreďuje sa na ekonomický rozvoj, megaprojekty (ako nové administratívne hlavné mesto) a boj proti terorizmu. Hoci jeho vláda priniesla určitú stabilitu, kritici poukazujú na autoritárstvo, porušovanie ľudských práv a ekonomické ťažkosti, ktoré stále sužujú veľkú časť obyvateľstva.

 

Pre zaujímavosť pripájam aj opis procesu mumifikácie.

Mumifikácia bola zložitý a posvätný proces, ktorým starovekí Egypťania uchovávali telá zosnulých, aby ich pripravili na posmrtný život. Prebiehal v niekoľkých krokoch a mohol trvať až 70 dní.

Odstránenie vnútorných orgánov – Najprv balzamovači odstránili vnútorné orgány, ktoré sa rýchlo rozkladali. Mozog bol vytiahnutý cez nos pomocou háčika, zatiaľ čo srdce sa niekedy ponechávalo v tele, pretože sa verilo, že je sídlom duše. Ostatné orgány (pečeň, pľúca, žalúdok a črevá) boli uložené do špeciálnych nádob (=kanopy) s ochrannými božstvami (štyria Horovi synovia – pečeň ľudský Imset, pľúca pavianí Hapi, žalúdok šakalí Duamutef, črevá sokolí Kebehsenuf).

Sušenie tela – Telo sa pokrylo natronom (prírodnou zmesou solí), ktorá vysušila všetku vlhkosť. Tento proces trval približne 40 dní.

Natieranie a balzamovanie – Po vysušení sa telo natieralo olejmi, živicami a vonnými látkami, aby zostalo pružné a aby sa zabránilo ďalšiemu rozkladu. Niekedy sa do tela vkladali látkové výplne, aby si zachovalo tvar.

Zabalenie do obväzov – Telo sa starostlivo obalilo ľanovými pásmi, pričom kňazi pri tom recitovali posvätné texty. Medzi vrstvy sa vkladali amulety (ankh, wedžat – Horovo oko, džed – Usirov stĺp, tuat – Esetin uzol, uraeus – kobra,…), ktoré mali zabezpečiť ochranu v posmrtnom živote. Hlava a ruky boli niekedy obviazané samostatne, aby bol zachovaný tvar tela.

Pohrebný obrad a uloženie do rakvy – Po dokončení balzamovania sa na múmiu položila pohrebná maska, často zdobená zlatom a drahými kameňmi. Telo bolo následne vložené do rakvy alebo sarkofágu a prenesené do hrobky.

Posmrtné rituály – Kňazi vykonali obrad „otvárania úst“, aby umožnili zosnulému dýchať a hovoriť v posmrtnom živote. Do hrobky boli uložené pohrebné dary, šperky, jedlo, nábytok či sošky, ktoré mali slúžiť v záhrobí.

Cieľom tohto procesu bolo zabezpečiť, aby telo zostalo neporušené a duša mohla pokračovať vo večnom živote v ríši boha Usira.

Apropos Usir – nemôžem vynechať môj milovaný mýtus o Usirovi. A vlastne aj zopár ďalších záležitostí. Prepáčte, nemôžem si pomôcť.

Usir (Osiris) bol pôvodne spravodlivým vládcom Egypta, ktorý učil ľudí poľnohospodárstvu a zákonom. Jeho brat Sutech (Seth), boh chaosu a púšte, naňho žiarlil a túžil po tróne. Preto zosnoval sprisahanie – dal vyrobiť nádhernú truhlu presne podľa Usirových rozmerov a na hostine sľúbil, že ju daruje tomu, komu bude sedieť. Keď si do nej Usir ľahol, Sutech ju okamžite zatvoril, zapečatil a hodil do Nílu. Truhla s Usirovým telom odplávala až do Byblosu (v dnešnom Libanone), kde uviazla v kmeni stromu.

Usirova manželka, bohyňa Eset (Isis), ho začala hľadať a nakoniec telo našla. Vrátila ho späť do Egypta, no Sutech telo rozrezal na štrnásť kusov a rozhádzal ich po celej krajine. Eset s pomocou svojej sestry Nebthet (Nephtys) zozbierala časti tela, pričom jedinú chýbajúcu časť – falus – nahradila magicky vytvoreným amuletom. Pomocou svojich kúziel a božskej moci Usira oživila na krátky čas, a počas tohto obdobia počala ich syna Hora.

Hoci Usir nemohol zostať medzi živými, stal sa bohom podsvetia a sudcom mŕtvych. Jeho syn Hor dospel a v epickom boji porazil Sutecha, čím získal späť egyptský trón. Tento mýtus symbolizuje cyklus života, smrti a zmŕtvychvstania a stal sa základom egyptskej viery v posmrtný život, kde sa duše mŕtvych usilovali vstúpiť do Usirovho kráľovstva.

Boje o trón medzi Horom a Sutechom

Po smrti Usira musela Eset utiecť, aby ochránila svojho syna Hora pred jeho strýkom Sutechom, ktorý ho chcel zabiť, aby si udržal vládu nad Egyptom. Uchýlila sa do delty Nílu, kde sa skrývala v hustých močiaroch a papyrusových porastoch.

Počas tohto obdobia sa o Eset a malého Hora starala bohyňa Selket, patrónka škorpiónov, ktorá mu poskytovala ochranu pred jedovatými hadmi a škorpiónmi. Eset tiež získala pomoc od iných božstiev, ako boli bohyne Nebthet a Taueret, ktoré jej pomáhali pri výchove dieťaťa. Napriek tomu Hor čelil mnohým nebezpečenstvám – raz ho uhryzol jedovatý had, inokedy ho napadli Sutechovi vyslanci.

Keď Hor vážne ochorel, Eset v panike vyhľadala pomoc boha Thovta, boha múdrosti a mágie, ktorý pomocou zaklínadiel a liečivých slov vyliečil chlapca. Postupne Hor zosilnel a stal sa mocným bojovníkom, pripraveným postaviť sa Sutechovi a pomstiť svojho otca.

Keď Hor dospel, rozhodol sa pomstiť svojho otca a získať späť egyptský trón, ktorý mu právom patril. Začal dlhý a vyčerpávajúci boj so svojím strýkom Sutechom, ktorý bol bohom púšte, chaosu a búrok. Ich konflikt sa odohrával na rôznych úrovniach – od fyzických súbojov až po právne spory pred zhromaždením bohov.

Boj trval mnoho rokov a prebiehal v rôznych podobách. V jednom zo súbojov sa obaja premenili na hrochy a zápasili vo vodách Nílu. Eset, Horova matka, sa snažila svojmu synovi pomôcť, no keď videla, ako veľmi je Hor zranený, zasiahla kúzlami a zranila Sutecha. Hor sa však nahneval, že ušetrila jeho nepriateľa, a v záchvate hnevu jej odsekol hlavu (v niektorých verziách iba vlasy). Boh Thovt však Eset vyliečil.

V ďalšom z bojov Sutech podviedol Hora – vytrhol mu oko a rozbil ho na kúsky. Toto oko, neskôr známe ako Horovo oko (Wedžat), symbolizovalo uzdravenie a ochranu. Thovt opäť zasahoval a magicky Horovo oko obnovil, čím posilnil Horovu moc. Na druhej strane, Hor v jednom z bojov Sutecha zranil tak vážne, že mu odrezal semenníky, čím ho pripravil o schopnosť splodiť potomkov – symbolické oslabenie jeho moci.

Keďže súboje nepriniesli jasného víťaza, Hor a Sutech sa rozhodli predložiť svoj spor zhromaždeniu bohov, ktorému predsedal slnečný boh Re. Bohovia však váhali – Sutech bol silný a mocný, ale Hor bol legitímnym dedičom trónu. Po dlhých diskusiách a skúškach, kde sa Sutech snažil Hora zdiskreditovať (schválne si to dohľadajte, zaujímavý príbeh s hlavnou úlohou šalátu), boh Thovt a iní bohovia nakoniec uznali, že právoplatným kráľom Egypta je Hor.

Po rozsudku Sutech napokon uznal porážku. V niektorých verziách mýtu bol potrestaný a vykázaný do púšte, kde sa stal bohom chaosu a ničivých búrok. V iných verziách mu Hor ušetril život a ponechal ho ako boha púšte, pričom jeho úloha v panteóne nebola úplne odstránená.

Hor sa tak stal kráľom Egypta a vládol ako spravodlivý vládca, pričom každý faraón bol považovaný za jeho pozemské stelesnenie. Tento mýtus bol kľúčovým základom egyptskej kráľovskej ideológie – každý vládca sa považoval za Hora, ktorý poráža chaos a udržiava božský poriadok (maat).

V staroegyptskej viere bolo pierko pravdy bohyni Maat (bohyne pravdy, spravodlivosti a kozmického poriadku) kľúčovým prvkom posmrtného súdu. Egypťania verili, že po smrti ich čaká súdny proces v ríši boha Usira, kde sa rozhodovalo o ich osude v posmrtnom živote. Tento proces bol známy ako „Váženie srdca“.

Keď človek zomrel, jeho duša (ba) bola privedená pred súd bohov v Sieni Maat. Tento súd pozostával z 42 bohov, ktorí hodnotili život zosnulého. Kľúčovou súčasťou súdu bolo váženie srdca, ktoré vykonával boh múdrosti Thovt pod dohľadom Usira.

Srdce zosnulého (symbol jeho činov a morálneho charakteru) bolo položené na jednu misku váh, zatiaľ čo na druhú misku sa položilo pierko Maat, ktoré symbolizovalo absolútnu pravdu a spravodlivosť. Ak bolo srdce ľahšie alebo rovnako ťažké ako pierko, zosnulý bol uznaný za spravodlivého a mohol vstúpiť do Polí Iaru, rajskej podoby posmrtného života, kde žil v harmónii a večnej blaženosti.

Ak však bolo srdce ťažšie ako pierko, znamenalo to, že zosnulý počas života konal zlé skutky, klamal alebo porušoval princípy Maat. V takom prípade srdce pohltila démonická bytosť Ammemait (Ammit), ktorá mala hlavu krokodíla, telo leva a zadnú časť hrocha. Zosnulý bol týmto aktom definitívne zničený – nebol odsúdený na večné muky, ale jednoducho prestal existovať, čo bolo pre Egypťanov najväčšou hrôzou.

Boh Thovt zaznamenával výsledok váženia a Usir vyniesol rozsudok. Ak zosnulý prešiel skúškou, mohol sa pripojiť k bohom alebo žiť v posmrtnom raji, kde ho čakali rovnaké radosti ako na zemi, no bez utrpenia.

Putovanie slnka

V staroegyptskej mytológii bolo každodenné putovanie slnečného boha Re cez nebesá a podsvetie (Duat) zásadným kozmickým cyklom, ktorý zabezpečoval rovnováhu medzi svetlom a temnotou. Cez deň Re putoval po oblohe na svojej nebeskej bárke, no v noci zostupoval do podsvetia, kde prekonával množstvo prekážok a bojoval s chaosom, aby mohol znovu vyjsť na oblohu na úsvite.

Re prechádzal podsvetím v posvätnej bárke známej ako Mesektet, pričom jeho cesta bola rozdelená na 12 hodín, ktoré predstavovali rôzne úseky noci. Spolu s ním na bárke cestovali bohovia ako Sia (boh vnímania a poznania), Heka (boh mágie) a Hu (boh slova a rozkazu), ako aj ďalší ochrancovia, ktorí mu pomáhali prekonať nebezpečenstvá podsvetia.

Prvá hodina – Re vstupuje do Duatu a je vítaný duchmi a dušami zosnulých, ktorí žili spravodlivo.

Druhá až štvrtá hodina – Bárka pokračuje cez tiché a temné oblasti, kde sa nachádzajú duchovia čakajúci na posmrtný súd.

Piata až šiesta hodina – Prichádza do najnebezpečnejšej časti, kde sa nachádza Apop (Apep), obrovský had chaosu. Apop sa snaží bárku zadržať a pohltiť svetlo. Bohovia na bárke, najmä Sutech, bojujú s hadom a porážajú ho pomocou mágie a zbraní.

Siedma až deviatá hodina – Re prechádza cez siene Usira, kde prebieha váženie duší zosnulých. Tu sa stretáva s Usirovou súdnou radou a zaisťuje poriadok v posmrtnom svete.

Desiata až dvanásta hodina – Bárka sa blíži k bráne úsvitu. Re prechádza poslednou skúškou a premieňa sa na cheprera (scarabeus), symbol znovuzrodenia.

Na konci cesty Re víťazí nad temnotou a znovu sa rodí ako ranné slnko, aby mohol vystúpiť na dennú oblohu na svojej dennej bárke Mandžet. Tento cyklus sa neustále opakuje a predstavuje večný boj medzi svetlom a temnotou, poriadkom a chaosom.