Vítam Vás pri ďalšom “road-tripe” po Balkáne. Opäť to bude atypický blog, každopádne verím, že sa vám bude páčiť.
Poznámka na úvod: teta L je premenovaná na slečnu L (lebo jej už tykám, keďže mi “ťahá na 30”), mama je premenovaná na pani I (aby mala dodanú patričnú vážnosť ako vedúca zájazdu) a ja som pre účely výlučne tohto textu umelkyňa.
2.8.
Niš
Prvá cieľová zastávka bol Niš v Srbsku (nie Nice, ako babka doplietla), podobne ako pred niekoľkými rokmi. Najvtipnejším zážitkom bolo určite nakupovanie parfémov od potulných predajcov na benzínkach slečny L, ktorá nevie kedy skončiť.
Po ubytovaní v Hoteli Consul s asi najvtipnejším a najmilším recepčným, ktorý nám spravil dobrý deň, sme sa pobrali smer pevnosť, ktorú bližšie opisujem v predošlom blogu. Tentoraz sme si dali skvelú pizzu v takej skrytej časti napravo od vchodu, kde mali tradičnú juhoslovanskú zábavu so živou hudbou, takže ako umelkyňa som si mohla vychutnať milované nepravidelné rytmy.
Zmenou v pevnosti bolo, že pribudli hudobné grafity a konečne sa mi podarilo vojsť aj do Bali Bejovej mešity, kde na moje obvyklé prekvapenie bola výstava s hudobnými nástrojmi, vytvorenými z vojenských predmetov (či už priamo zbrane alebo hrnce, prilby a pod.). Škoda len, že bannery s hrajúcimi hudobníkmi boli kvôli malému priestoru stíšené na nepočuteľnú hlasitosť. Každopádne, je zaujímavé, ako moje posledné výlety vždy odštartuje hudba, ktorú si ťahám k sebe. Asi preto, lebo som umelkyňa.
Pozreli sme si západ slnka nad nápisom Nišville (haha Nashville) nad ruinami a išli spať.
3.8.
Thessaloniki
Slečna L pripomína, že stále nemáme vykrytú jednu noc, či budeme spať na lúke je vo hviezdach (alebo skôr pod hviezdami). Hranice medzi Severným Macedónskom a Gréckom sú otrasné, dve hodiny sme tam strávili, a mne skoro praskol mechúr. Grécke benzínky neobsahujú nič? Alebo takmer nič? Ani neviem ako to vyjadriť. Čistý nihilizmus toto. A peniaze za tankovanie do ruky, bez bločku.
Trochu sme pokrúžili po Thessalonikách, kým sme pochopili, kde sa nachádza hotel a ako sa uprostred hlavnej premávky dostať k parkovisku. To bol teda zážitok – slečna L musela preliezať cez spolujazdca, keď zaparkovala, dobre že na nás nekričal týpek, že bude parkovať on, to je tam vraj normálne, parkuje každého. Keby nemali také malé parkovacie miesta a neparkovali autá jedno cez druhé, nebol by problém. Takto to bolo len o tom, ako sa správne vlámať do vlastného auta. Aj nás prešiel nápad používať ho zvyšné dni v Grécku.
Na izbe chýbali poháre, tak som nám ich vypýtala na recepcii. Potom nastalo prekvapenie – doniesli papierové namiesto sklenených. Sme sa s pani I na to neveriacky kukali. Možno to bol umelecký zámer. Okrem toho, výťahový systém bol tiež odveci, jeden malý výťah (rozumej klaustrofóbia), druhý väčší (skoro normálny) a spoločné tlačidlo, ktoré ich privolávalo ako sa mu zachcelo – väčšinou ten, ktorý sa v danej chvíli nehodil, alebo prišiel obsadený a tak čakáme a čakáme. Ono by to nebol problém, keby nám nedali naše izby vo vzdialenosti šiestich poschodí, takže sme sa museli koordinovať a používať tento úžasný grék systém. A to som ešte nevedela, čo ma čaká v tomto zmysle.
Večer sme ešte stihli krátku prechádzku k prístavu, kde kotví loď z druhej svetovej vojny a chutnú večeru (rybice, šaláty).
4.8.
Ide sa na pláž! Sadli sme na prvú loď Karavakia, ktorá spája solúnsky prístav a bielu vežu s plážami Nei Epivates a Perea. Kvôli jednoduchšej výslovnosti sme si vybrali tú druhú.
Plavba je príjemná, organizácia funkčná, dá sa v poriadku zakúpiť vopred z oficiálnej webovej stránky (odporúčam, hlavne smerom naspäť, môžete sa potom legálne predbiehať). Najväčší zážitok okrem dobrej gréckej hudby z reprákov boli zaiste serúce (teda kráčajúce ehm) čajky na strieške lodi. Najlepšie sedieť napravo počas oboch ciest, vyhnete sa slnku (okrem chvíľky, kým sa loď točí).
Vstup do vody je podobne dlhý a postupný ako v Poľsku. Lehátka lacnejšie ako v Bulharsku (6eur + drink). Voda teplá. Nohy zas odveci opálené (našťastie nie spálené), aj keď som ich mala na tieni. Ako to tí Gréci robia. Vždy len tam sa spálim a nikdy nerozumiem ako je to možné. Čo viac dodať.
5.8.
Na ráno som si vymyslela na seba kulehu. Pretože plánov bolo veľa, aby som nebola v časovom strese, povedala som si, že vstanem o šiestej a keďže sú objekty otvorené, obehám kostoly v jednej časti, aby som potom nemusela robiť zachádzku a otravovať spolucestujúce s kozením sa do kopca.
Prišla som k Hagii Sofii presne ako hodinky na siedmu. Nikde nikto (okrem pani kŕmiacej kŕdeľ holubov na kruháči), tak som si povedala, že obídem celý komplex a počkám ešte nejaký ten čas. Všímam si opustené lešenia na bokoch kostola a napokon to vzdávam. Idem ďalej – okolo pekného Bey Hammamu len prejdem cez námestia ku Kostolu Panagia Chalkeon. Pred železnou bránou odpadky a choré mačky. Po otváracích hodinách ani stopy.
Popri ruinách rímskeho fóra a kopca sa dostávam do asi najhlavnejšieho kostola – St. Dimitriosa. Nikto tam okrem mňa nebol, tak som si ho mohla v pokoji vychutnať. Keďže som ale nerátala, že prídem sem tak skoro, čakať ďalšiu takmer hodinu na otvorenie krypty sa mi nechcelo, hlavne po skúsenostiach s ich otváracími dobami. Vrátila som sa teda veľmi sklamaná na raňajky do hotela vyzdvihnúť slečnu a pani.
Doviedla som ich na Alexandrovo námestie s obchodmi široko-ďaleko, a ja som sa pobrala ďalej muzeálnym smerom. Po ceste s malou odbočkou bola ešte Rotunda, opäť v kopci, slnko už hrialo, a keď vyjdem hore, už šípim, že ani tu nepochodím. Nebola som už ale jediná blbá turistka. Aspoň ešte jeden kostol (Panagia Dexia) bol otvorený, a ten bol teda nádherný zvnútra.
Dostala som sa do muzeálnej časti (ešteže sú pri sebe) popri expo budovách a radnice pri všadeprítomnej betónovej džungle a bieleho slnka. Obe múzeá by som mala lacnejšie, kebyže sa narodím o mesiac neskôr. Takto som už spadala do dospelých. Čo už, keď mi tiahne na 30. A vlastne aj k 50 som bližšie ako ďalej.
Prvé múzeum bolo archeologické, hneď v hale krídlo, ale keďže bolo potlačené k stene, ani som sa nepýtala, či si môžem zahrať (a ani popravde neviem, či by to malo zmysel s tým poloúpalovým stavom). Pekné múzeum o macedónskej oblasti, aj s krátkymi filmami, ktoré vám pracovníčky ochotne zapnú v angličtine. Zo dve-tri vitríny venované aj hudbe. Celkom rozsiahle sú miestnosti venované macedónskemu zlatu.
Druhé múzeum je o byzantskej kultúre. Veľmi zaujímavé usporiadanie komplexu, minimum návštevníkov, o to pozornejšie ma ale sledovali dozorkyne. Čo je asi najzaujímavejšie – ranoortodoxné hroby vyzerajú takmer identicky ako staroegyptské. A vôbec – mnohé sochy, ikonografia a maľby tiež. Potešila aj zmienka o Konštantínovi a Metodovi a Veľkej Morave.
Po krátkom odpočinku v muzeálnej kaviarni s ice moccachinom som ešte skočila k pláži a odfotila ikonické dáždniky, Alexandrovu sochu s koňom a Bielu vežu.
Od tepla mi zakapal mobil a gps, našťastie som vedela kde som a kam sa dostať. Čakala ma totižto ešte jedna misia – kúpiť si nejaké CD v obchode Stereodisc po odporúčaní a po stopách od mojej drahej A. Vybrala som si trojCD s 36 gréckymi symfonickými tancami od Nikosa Skalkottasa, za čo ma pochválili aj predavači, že to je jediný grécky skladateľ, ktorého CD tam momentálne majú na predaj. Takto spokojná som sa mohla pripojiť k slečne a pani v obchodoch (konečne klíma!) a potom si dať dobrú večeru.
Pristavím sa ešte pri prechodoch pre chodcov v tomto úžasnom a slávnom meste. Myslím si, že už som toho pochodila dosť, ale nelogickejšie návrhy prechodov som ešte nezažila. Človek naozaj obchádza a hľadá kadiaľ prejsť. Skombinujte to s dlhým intervalom červenej a páliacim slnkom, a keď nie ste napriek tomu unavení, tak gratulujem zo srdca. Výsledok: 22 000 krokov, 15 km. Ak by boli prechody tam, kde by mali byť, tak garantujem, že krokov je minimálne o štvrtinu menej.
6.8.
Smederevo
Presun do Smedereva – nebolo dňa, kedy by sa aspoň jedna z nás nepomýlila a nepovedala nejakú skomoleninu typu Smederevovo či Smeredevo.
Najprv náročné vlámanie sa slečny L do vlastného auta na parkovisku v Solúne a potom pozastavenia v Macedónsku na cestarine – pripravte si kopec 1€, 2€, 50c do ich kasičky. Ako vážne – spomaľovať premávku kvôli takýmto sumám, radšej mali dať ako v Srbsku iba pri vstupe a výstupe z diaľnice a zráta sa to.
Nájsť Hotel Dragovič nebolo vôbec jednoduché pre GPS Márgit. Napokon pomohol orientačný zmysel slečny L. Na recepcii najprv nikoho, ale napokon skvelý pobyt a milí zamestnanci.
Dávam sem 3 interné vtipy:
Sliepka – kabelka slečny L, pretože som ju tak držala, aby nič z nej nevypadlo.
“Nemala som toľko prstov” – dôvod, prečo mama prestala rátať pri počítaní krajín, kde ešte nebola (mne z daného zoznamu vyšlo totižto desať, a mama povedala, že tiež, pritom tam boli miesta, kde ona nebola, čiže počet nemohol byť rovnaký).
Mama rada a dobre tancuje a spieva – toto ani komentár nepotrebuje.
7.8.
Zaparkovali sme pri pevnosti. Nelogika parkovacej politiky – možnosť zakúpiť iba cez SMS, ktorá ale nepustí, pokiaľ nemáme srbského operátora. Nerátali s turistami. Nastalo dobrodružstvo (takmer hodinové), kým sa nám to podarilo vybaviť. Najprv nám jednu hodinu zaplatila jedna milá domáca (viac nemohla, nemala toľko kreditu). Povedala, že máme skúsiť v trafike a ukázala smery do mesta. V trafike nevedeli, ale ako som prekladala, prihovoril sa nám pán, ktorý pracuje pri Trnave a ten nám zaplatil celý deň parkovania. Obaja sa čudovali, čo v tomto meste robíme. Nuž, hľadáme parkomat. Alebo dobrodružstvo.
Dobre teda, poďme k pevnosti. Bola postavená rapídne rýchlo v rokoch 1427-30, na príkaz srbského despotu Đurađa Brankovića, keď sa stalo Smederevo dočasným hlavným mestom despotátu. Osmanská ríša ju dobyla už v roku 1459. Poškodil ju výbuch muničného skladu počas druhej svetovej vojny a je to jedna z najväčších pevností v juhovýchodnej Európe a navyše neobvykle postavená na nížine. Tvar má trojuholníkový kvôli vlievaniu rieky Jezavy do Dunaja.
Veľa času sme zabrali štylizovanými fotkami s pevnostným srdcom. Do vnútorného námestíčka sa platí vstup, nechápem načo, je tam len výhľad na strmých schodoch na Dunaj a mosty, holubie hniezda a drevené rámy. A aby som nezabudla – prejdete cez minipriekop – možno to je ten unikátny zážitok. Inak je to fakt obrovské.
Kostol na námestí bol asi krajší ako v Grécku, zapálili sme aj sviečku. Kaviareň s palacinkami mala názov Opera – opäť zas a raz, umelkyňa umelkyňuje. Obchody na nákupy okrem pár sekáčov pre spolucestujúce neexistujúce. Aspoň existoval supermarket s veľkým výberom páštét Argeta, čo moje srdce zahrialo, takisto ako pivo Jelen, s ktorým mám spojený určite jeden z najkrajších dní môjho života na návšteve kdesi za hranicami v Rakúsku približne tri mesiace dozadu.
Mestské múzeum celkom fajn, vysvetľuje históriu mesta, pevnosti, pár artefaktov, dokonca ortodoxný spevník a výstava o vinárníctve. Deň sme zakončili v reštaurácii hotela, ktorá mala skvelý moderný výhľad na pole. V dolnej sa totižto konala veľká srbská oslava.
8.8.
Nehorázne hranice srbsko-chorvátske. 5 a pol hodiny utrpenia všetkých prítomných. Otvorené 3 pruhy z 13. Chaos, trúbenie. Možno by sme lepšie obišli mimo diaľnice. Takto nás obrali o pozretie Slovinska za svetla, neskoro-poobednú prechádzku v dedinke Radomlje (ktorou sme vykryli ten chýbajúci nocľah) a dobrú večeru v danom hostinci (krásny, dobovo zariadený), kde sme prespávali. Takmer sme nestihli ubytovací čas do 22:00. Deň dovolenky, deň života premárnený kvôli bláznivým hraničiarom (hlavne že tam mali nápis ako rýchlo a pohodlne prejsť na hranici – problémy robili Chorváti, nie Srbi).
9.8.
Bled
Ranný komentár od mamy: “Kukurica, pekná vysoká aj klasy má.”
Pred príchodom do Bledu, ktorý bol blízo, sme sa na mamin nápad zastavili v mestečku Radomlje. Pekné stredoveké mininámestíčko, určite si dajte tradičný krémeš (typický pre túto oblasť) alebo gibanicu (sladký koláč podobný štedráku) v jednej z kaviarní. Určite neprehliadnete srdce Lectar (zas photoshooting), perníkový dom s obrovskou reštauráciou, ubytovaním a aj suvenírovým obchodom, ktorý bol otvorený, aj otváracie hodiny sedeli, aj sme si suveníry vybrali, aj sme chceli zaplatiť, a potom nám povedali, že otvoria za pár minút, a o pár minút povedali, že až za hodinu. Kukám na nich, či to myslia vážne (Greek system v Slovinsku?!). Ale pretože som tie veci kúpiť chcela, nechala som ich na tajnom mieste a o hodinu prišla vyplatiť.
Lepšie nakúpite v neďalekom medicínskom ezo shope. Majú tam zaujímavé veci od magnetiek, mastičiek, olejov, majských predpovedí až po slovanské božstvá. Na radnici je aj včelárske múzeum, to som ale po extrémnych osích náletoch na krémeše už naozaj nepotrebovala navštíviť. Podľa plagátov sa v mestečku konajú aj zaujímavé “obskúrne” koncerty klasickej hudby. Obskúrne v zmysle výbere nemainstreamových skladateľov či nástrojového zoskupenia.
Na ubytku nám dovolili ubytovať sa o niečo skôr, tak sme si tam ponosili veci. Nádherné apartmány s výhľadom na Julské Alpy, šíre polia a Bledský hrad, ktorý bol aj našou ďalšou bezprostrednou zastávkou.
Prvýkrát je hrad spomínaný v roku 1011 v darovacej listine rímskeho cisára Henricha II. pre brixenských vojvodov-biskupov. V 13. storočí sa stáva majetkom Habsburgovcov. Je to skutočne krásny hrad, na nižšom nádvorí je tlačiareň – presná kópia prvej Gutenbergov, v ktorej si môžete vytlačiť svoje meno, či kúpiť krásnu koženú záložku s pekným citátom, či vínny sklad, kde si môžete stočiť víno, aj si ho zaštupľovať (neskúšala som, ale vošli sme tam, a dá sa to 🙂 ). Vo veži sú dočasné výstavy, počas našej návštevy môžete trikrát hádať s akou tematikou…ako inak, hudobnou. Na vyššom nádvorí sú krásne výhľady na Bledský ostrov, kaplnka zo 16. storočia, a výstava o Blede s kostrou losa či pohanskými voskovými figúrami. Práve sme vychytali aj americkú svadbu, vypočuli sme si kvarteto a prípitok. Len tak zo srandy, svadba na Blede vie byť lacnejšia ako na niektorých zámkoch na Slovensku (a to aj pri zohľadnení počtu hostí aj dopravy/nocľahu pre nich).
Večeru sme si dali v Lake Bled Restaurant, veľmi odporúčame, dobré prostredie, milá obsluha, dobré jedlo (pasta ragú som si dala aj ďalší deň) aj čapovaný radler. Pred odchodom na izbu sme ešte obišli autom trochu jazero, pokiaľ sa dalo a zastali v kolóne – aspoň sme mohli v kľude pozerať výhľady.
10.8.
Ráno sme sa pobrali do mesta Bled. Odparkovali sme trochu vyššie na kopci (stále iba 10min pešo dolu k jazeru) a smerom dolu si dali raňajky a navštívili poštu – ak ste ako ja-umelkyňa a máte radi staromódne suveníry 🙂
Priamo dolu sú tradičné pletny alebo ak chcete plťky. Túto dopravu obsluhuje 22 rodín dedične už od roku 1740 po povolení od Márie Terézie. Stojí to 20€ za obojsmernú plavbu, jedna cesta trvá do pol hodiny a na ostrove máte 45 minút rozchod, počas ktorého pltníci čakajú na cestujúcich. Treba vyjsť hore po 99 schodov, kde sa dá potom kúpiť kombinovaný lístok so vstupom do kostola, ktorý bol postavený na pohanskej svätyni bohyne Živy (bohyňa lásky) so zvonom, ktorý treba 3x potiahnuť (je to fyzicky dosť náročné) a zaželať si prianie. Dá sa vystúpať na vežu, hore sa nachádzajú vzácne hodiny a popri schodoch rôzne citáty o čase. V ďalšej budove je menšia výstava o histórii Bledu a ostrova, obsahuje aj slovinskú ústavu a iné štátne symboly. A ako inak, je tam aj suvenír shop – kúpila som si CD so slovinským oktetom a ľudovými piesňami.
Po príchode späť na pevninu sme si ešte dali prechádzku okolo jazera.
Večer sme si z terasky vychutnali západ slnka a jemné osvetlenie Bledského hradu.
11.8.
Pri ceste domov treba skonštatovať, že Slovinsko je fakt nádherná krajina s asi najkrajšími scenériami z diaľnice (asi iba Škandinávia a Škótsko ju prekoná). V Maďarsku sme zišli z diaľnice a pozreli si aj časť vidieku. No a potom tradične príchod domov. Čo viac dodať.
Ďakujem za prečítanie. Umelkyňa pozdravuje posádku.