Neapol
Po dlhšom čase sa opäť vraciam s novým blogom – tentoraz z večne legendárneho Neapolu. Minulá jeseň ubehla ako voda, kvôli novým životným situáciám a projektom, ktoré mi neumožnili plánovať dlhší výlet. Ale ako ma už mnohí dobre poznáte, cestovanie mi chýbalo, takže som v decembri rozmýšľala kam ísť. Pozrela som výhodné lety z Bratislavy (na juh za lepším počasím, resp. ideálnym počasím na poznávačku) v čase jarných prázdnin, podľa dátumov zistila, či sa vieme na celý týždeň zabaviť v Neapole a okolí, a či nájdeme priaznivé ubytovanie v centre s dobrou prístupnosťou na vlak a k prístavu. Podarilo sa, a to som ešte netušila, aké príjemné prekvapenia tam na mňa a mamku čakali. Ale o tom za chvíľku.
Zapojila som tradične svoju kombinatoriku na logistické plánovanie podľa otváracích hodín a blízkosti jednotlivých pamiatok. Opäť som s malou dušičkou pozerala, či som program náhodou neprepálila a aj na to, ako sa menili predpovede počasia – teda najmä dažďu. Môžem vopred prezradiť, že všetko vyšlo krásne, dokonca sme stihli aj to, čo som odložila do kategórie „možno, ale pravdepodobne nestihneme/nedá sa zrealizovať“, a aj počasie viac-menej spolupracovalo a v kritické dni svoju intenzitu posúvalo na nočné hodiny.
Tak teda začnem.
Sobota 14.2
Náš let z Bratislavy štartoval až po ôsmej hodine večer, a cesta trvala necelé dve hodiny. Vystúpili sme do obrovského lejaku, a keďže som už vopred kúpila lístky na autobus Alibus – kyvadlovú dopravu do centra, a nezistila som si vopred, aké taxi služby v Neapole fungujú (áno, drobná chybička krásy na mojom plánovaní), rozhodli sme sa ísť ako väčšina ďalších turistov. Bolo náročné nájsť po tme danú zastávku, ktorá je prekvapivo celkom ďaleko od východu z letiska, a s dosť zvláštnym značením, ktoré možno nie je až tak tragické za denného a pekného počasia. To nám ale dopriate nebolo.
Prehrkotali sme sa od hlavnej stanice na Piazza Garibaldi, asi 20 minút (v tento prvý večer o dosť viac kvôli dažďu a ešte nevyznaniu sa kam máme ísť) k nášmu ubytovaniu v Le stanze di Cloe. Trochu sme po ulici Vico Zuroli blúdili, keďže budovy v centre sa podobajú ako vajce k vajcu, GPS v mobile nespolupracovala a dávala našu polohu príliš nepresne, a no…dážď v očiach, v kapucni, vo vlasoch, všade a s kuframi.
Konečne sme sa trafili, vďaka majiteľke Valentine, ktorá nás trpezlivo navigovala cez Whatsapp správy. Vopred sme vďaka nej vedeli, že si máme pripraviť množstvo 10 centoviek, ktoré treba hádzať vo výťahu do takej krabičky, aby sa spustil. Ďakujeme touto cestou aj za čakanie na nás do 23.hodiny, keďže to nebola bežná požiadavka na check-in.
No a teraz, ešte predtým, než sa pustím do ďalších programovo nabitých dní – Valentina a jej kolega Luca nám pri ubytovávaní odporučili ísť do neďalekého baru s unikátnou atmosférou Bar 7 Bello na raňajky / večerné limoncello spritze, kde ako hostia ubytovania máme zľavu. Po zmienke o prítomnom klavíri mi viac nebolo treba. Síce tento prvý upršaný večer sme s mamou padli rovno do postele, a mnohé ďalšie dni takisto, podarilo sa nám tam ísť celkovo dvakrát – prvý (resp. druhý, ak nerátam tento príchod) a posledný večer. Veľmi ma potešilo, že som si mohla zahrať na klavíri aj zopár svojich skladieb. Prvý večer tam boli dokonca turistky z Paríža, tak sme si dali aj jedného Charlesa Aznavoura a Jacquesa Brela, aj s ich spontánnym spevom. Posledný večer bol zas prítomný aj klavirista, tak sme sa prestriedali s ním aj s Lucom na Chopinovi – z mobilu, aj a vista z nôt. Škoda, že práve v tieto dni bola zatváracia doba skôr. Ešte by som pokračovala. Každopádne, určite jeden z mojich najunikátnejších cestovateľských zážitkov, a z Neapola definitívne top 1. Budem mať tieto okamihy navždy v srdci, a keď budem niekedy znova v Neapole, prídem vás opäť pozrieť a zahrať si. Takže veľký shoutout pre Valentinu a Lucu, a určite využite aj ich ubytovanie. Skvelá poloha, krásne moderne zariadené izby (s úžasnou kúpeľňou, to je pre mňa veľmi podstatné pri cestovaní, často zvyknem hodnotiť (aj) podľa nej), dá sa využiť aj spoločná terasa, komunikácia a nápomocnosť pri všetkom, veľmi priaznivá cena a najmä veľké srdce V a L.
Nedeľa 15.2
Prvý dojem z mesta bol, možno trochu prekvapivo, že chcem ísť domov (a prvýkrát som cítila vďačnosť za Bratislavu). Neviem, či to spôsobilo to počasie, všadeprítomná špina a smetiskové pohoria, hluk ako inak spojený s futbalom, dopravný chaos (aj keď z Číny a Egyptu by som už naň mala byť dostatočne vycvičená) či zvláštne indivíduá a s nimi spojený pocit nebezpečia. Ale aj ako v iných veciach v živote som nejako tušila, že tento dojem nebude konečným verdiktom – a teraz, ako po príchode domov píšem tieto riadky, môžem povedať, že mi chýba a určite mám potrebu sa tam niekedy v budúcnosti vrátiť.
Prvé raňajky sme si dali v kaviarni Moccha – skvelý krémovo-čerešňový croissant a cappuccino. Určite ju navštívte, jej interiér vás zďaleka upúta s typickými kachličkami a citrusovými plodmi. Majú veľký výber, a na prvý deň to bolo ťažké rozhodovanie.
To sme ešte nemali potuchy o tradičnej sfogliatelle, ktorú som si celý výlet vychutnávala, a z ktorej absencie mám teraz absťák. Je to chrumkavé pečivo plnené ricottou s citrusovým nádychom v tvare mušle. Majú ju doslova všade a aj menšie a rôzne druhy, ale osobne som sa tak zamilovala do klasickej verzie, že som si úplne vystačila len s ňou. Ďalšiu pochúťku, ktorú odporúčam vyskúšať je babá, mäkké piškótové cesto v tvare hríbiku, zaliate rumom, amarettom, alebo niečím podobným. Pozor, zvyčajne pekári ním nešetria, tak ak sa chystáte na jazdu všadeprítomným skútrom, radšej si túto pochúťku nechajte na neskôr.
Jediný vopred kupovaný lístok na priamy časový vstup bola Kaplnka Sansevero. Bolo to všade na internete odporúčané, nakoľko je to malý priestor, a preto je jej kapacita výrazne obmedzená. Prosím, ak sa budete riadiť mojím itinerárom, nezabudnite, že sme boli mimo sezóny, a preto som všetko ostatné riešila operatívne, a teda nebol s tým takto vo februári žiaden problém. Skôr som sa čudovala, že na niektorých pamiatkach nie sú skoro žiadni turisti – domáci to vedia, a preto skoro všade opravujú, rekonštruujú a niekedy znemožňujú návštevu. Ja som si však užívala tento stav, bola to príjemná zmena oproti návalom ľudí v sezóne. Človek si viac v kľude vychutná okolie aj umelecké diela, a v prevažnom a hlavne liečivom tichu.
Späť k Sansevero. Vnútri sa nedá fotiť, takže prikladám obrázky z internetu. Táto kaplnka patrila rodine di Sangrovcom, princom Sanseverským od konca 16.storočia, kedy ju jeden člen z rodu dal vybudovať vedľa svojho paláca z vďaky z vyliečenia z vážnej choroby. Jej výslednú podobu určil Raimondo di Sangro (alchymista, konštruktér, vedátor, všeobecne zvedavý a rozhľadený človek), veľmajster neapolskej slobodomurárskej lóže, ktorej rôznu symboliku ukryl v súsošiach a umeleckých dielach. Sochy pri oltári symbolizujú jeho rodičov. Dominantou kaplnky je socha zahaleného Krista od sochára Giuseppe Sanmartina. S týmto menom sa pri potulkách Neapolom stretnete ešte veľakrát, a osobne som mala dojem akoby v podstate „vystaval“ mesto (resp. vyzdobil svojimi sochami).
V podzemí sa nachádzajú aj dva ľudské anatomické modely na Raimondovu objednávku s kompletným cievnym systémom, ktorý naznačuje rozšírenú medicínsku znalosť tvorcu oproti vtedajšej všeobecnej.
Hudobníkov upozorním na informáciu, určite ale zaujímavú pre všetkých, že vo vedľajšom Paláci Sansevero sa udiala známa vražda, kde renesančný skladateľ a šľachtic Carlo Gesualdo načapal svoju ženu in flagranti so svojim milencom a na mieste ich zabil. Samotný Gesualdo je pochovaný v kostole, o ktorom sa dozviete priamo v ďalšom odstavci.
Pri prechádzke mestom sa nedá nevšimnúť si všadeprítomné množstvo kostolov, ktoré ale zvonka veľmi nevyčnievajú a často majú jednotnú architektúru. Určite odporúčam navštíviť Gesu Nuovo, v ktorom sa nachádzajú dva organy oproti sebe (navyše vpredu takmer po bokoch oltára) – žeby nejaké responzoriálne hranie? Neprehliadnite vzadu miestnosti, v ktorých pôsobil sv. Giuseppe Moscati, lekár a vedec kanonizovaný za svoju charitatívnu prácu. Nájdete tu ako jeho relikvie, tak aj lekárske pracovné nástroje.
Hneď oproti sa nachádza komplex Santa Chiara – jeho kostol bol extrémne zbombardovaný počas náletov cez 2.sv.vojnu, konkrétne v roku 1943. Našťastie sa obyvatelia heroicky spojili, a rekonštrukcia prebehla veľmi rýchlo počas povojnových rokov, ako sa dozviete z premietaného videa v jednej z miestností komplexu. Vráťme sa však ešte trocha naspäť. Dejiny komplexu sa začali písať v 14. storočí, keď ho dali postaviť neapolský kráľ Robert z Anjou a jeho manželka Sancha Majorská, ktorí sú tu aj pochovaní.
V 18.storočí už za panovania španielskych Bourbonovcov boli pridané barokové a rokokové prvky k už existujúcej gotike. Komplexu dominuje nádherná záhrada s mandarínkami a okolitými kachličkami zobrazujúcimi život bežných obyvateľov Neapolu. My sme akurát vystihli aj minivýstavu troch nákresov od da Vinciho. Na stenách boli vypísané jeho citáty, ktoré tu prikladám, pretože ma zaujali a plne sa s nimi stotožňujem:
„L´arte è la regina di tutte le scienze, che comunica conoscenza a tutte le generazioni del mondo. – „Art is the queen of all sciences, commmunicating knowledge to every generation of the world.“ – „Umenie je kráľovnou všetkých vied, ktorá sprostredkúva poznanie všetkým generáciám sveta.“
„Siplicità è la suprema sofisticazione.“ – „Simplicity is the ultimate sophistication.“ – „Jednoduchosť je najvyššia sofistikovanosť.“
Cestou na Piazza Dante nevynechajte uličku s antikvariátmi. Nejaké retro notičky som si tam pokúpila. Odtiaľ sme sa za pár minút pohodlne presunuli do Múzea archeológie. Samozrejme tu nájdete množstvo artefaktov, sôch a mozaík z antiky, ale aj egyptskú časť v podzemí, ktorú som si náramne užila a pospomínala na výlet symbolicky presne rok dozadu. Najväčším pútačom múzea je prirodzene miestnosť venovaná freskám z vykričaného domu v Pompejách s pornografickým materiálom. Socha znázorňujúca zoofíliu bola už cez čiaru. Zaujímavý bol astronomický pás na poschodí v hlavnej hale s vyobrazením astrologických znamení.
Pri hľadaní jedla cestou na ubytko nám padla do oka Cala la pasta na hlavnej Via tribunali. Mala výborné hodnotenia, aj zopár ľudí čakalo vonku, kým ich usadia. Neboli sme s mamou zásadne hladné, tak sme si povedali, že počkáme. To sme nevedeli, že sa tu najeme celkovo trikrát za celý týždeň (a stále to isté, až tak geniálne to bolo). Poslednýkrát sme boli dokonca usadené hneď vedľa kuchyne, takže sme mohli sledovať kuchárov pri práci. Na dverách majú nálepku, že sú majstrami pasty za rok 2025. A teda, dali sme si Vesuvio – cestoviny scialatiello s buffalou, žltými aj červenými malými rajčinami, upečenými a roztečenými, a samozrejme bazalkou. Parmigiana si môžeme dať, koľko chceme, a dostali sme aj čerstvý veľmi chutný chlieb, s ktorým sa tá roztečená šťava mohla dosucha pekne krásne vyutierať. Porcie obrovské, ceny lacné, rýchlosť objednávky vesmírna, chuť božská. Mohli by rozšíriť priestory. Určite tam choďte.
Po krátkom oddychu na izbe sme sa ešte išli prechádzať večerným Neapolom, obdivovali pouličné maľby všehodruhu a zakotvili na limoncello spritz v už spomínanom Bare 7 Bello s francúzskym hudobným nádychom.
Na záver dňa vtipná príhoda – fotila som neporiadok pri smetných košoch, neďaleko stála panika, s niekým volala, a toľko som pochopila z jej taliančiny, že to komentovala do telefónu, ako si turisti fotia koše 😀
Pondelok 16.2
Sadli sme na vlak do Sorrenta zo stanice Porta Nolana. Odporúčame nastúpiť radšej tu ako na hlavnej Garibaldi, nakoľko Nolana je konečná/začiatočná menšia stanica, a je tam podstatne menej ľudí (všetci turisti do Pompejí idú z hlavnej – a to si píšte, že každý boží deň, aj mimo sezóny – sedieť s najväčšou pravdepodobnosťou nebudete). Takže určite Nolana, je to naozaj kúsok (pre nás z nášho ubytovania dokonca o pár minút bližšie ako hlavná). A dajte si pozor aj na lístok, kupujte cez regionálnu spoločnosť (a appku) EAV, cesta je pár eur (cez iné spoločnosti ukazuje len do Pompejí od 15€ vyššie). No ale pre nás konkrétne Pompeje budú v iný deň, teraz poďme spolu do Sorrenta (len to spomínam už teraz, keďže je to ten istý spoj).
Nejaké konkrétne historické informácie sem nebudem písať, aby sme sa neprehupli do rozsiahleho románu. Spomeniem len mýtus, že antické sirény sa nachádzali podľa legendy v trojici na pobreží tohto mesta, a krátkodobo tu prebývali významní ľudia ako lord Byron, Friedrich Nietzsche, Johann Wolfgang von Goethe, Charles Dickens, Richard Wagner, Henrik Ibsen, Maxim Gorkij a ďalší.
Nejaký konkrétny plán som nemala, išli sme skôr intuitívne, videli sme niekoľko menších parkov, luxusnú vyhliadku na pobrežie (s minikláštorom), malé obchodíky, hlavnú avenue, na ktorej sa nachádza Villa Fiorentino s malebnou záhradou, kríženými stromami (mix pomarančov a citrónov), či starými pecami a vinárskymi nástrojmi. Ďalšie prekvapenie výletu – vo vnútri vily bola výstava music boxov s cylindrami či carillonov (darované ich tvorcom Enricom Saliernom), ktoré išiel milý zamestnanec múzea natiahnuť, aby nám hrali. Bolo to fascinujúco čarovné.
Vzali sme si jeden čerstvo padnutý pomaranč zo zeme (väčšinou už na zemi boli rozďobané vtákmi) na vyskúšanie neskôr na izbe – lepší a sladší som v živote nejedla. Taktiež sem prikladám citát, ktorý mi v tejto záhrade pri vile vznikol v hlave: „Keď ti život ponúka pomaranč, nechci citrón.“ Myslím, že by sme sa tým mali všetci riadiť. Svet by bol lepším. Definitívne. Bodka. Tralala.
Opäť po ceste stretnete množstvo kostolov, väčšina bola prístupná, tak neváhajte a nakuknite 😊A nezabudnite vyskúšať lokálnu pochúťku gnocchi sorrentino.
Cestou k stanici sme stihli kúpiť mne rolák a mame nohavice za 3 minúty (kvôli odchodu autobusov) v ceasarovom štýle Prišiel som, videl som, neskúšal som, kúpil som – v obchode so skvelými cenami a výberom (musím uznať) – Piazza Italia.
Na rad prichádza môj vybájnený sen, ktorý som veľmi chcela uskutočniť, potom som ho pri plánovaní zrušila, že to bude ťažké stíhať, a napokon ho odložila do tej slávnej kategórie možno, ak sa pošťastí. Síce sa počasie poobede začínalo kaziť s prehánkami, bolo dosť času stihnúť ešte jazdu do neďalekého malebného Positana – radšej, ako sa hneď vracať do Neapolu, a keď už sme tu, tak som si povedala, prečo nie. Autobusy chodia, aj keď trochu bolo ťažšie kúpiť lístok na stanici, či vyznať sa kam ísť na zastávku. Ale keď sme to zvládli aj my, zvládnete to aj vy. Positano je vzdialené iba zopár kilometrov, cesta však trvá asi trištvrte hodiny kvôli kopcom a pobrežným serpentínam. Ale tie výhľady stoja za všetky peniaze (v skutočnosti iba drobné eurá). Aj v zlom počasí to človeku vyrazí dych.
Dych mi však vyrazili aj ďalšie záležitosti – nepohostinní ľudia (jediná otvorená reštaurácia v centre mestečka mimo sezóny a v tomto počasí, poloprázdna, ale pokiaľ nechceš obed (iba kávu, ale so sedením), tak choď preč do lejaku), najpohostinnejší bol prázdny kostol, kde sa dalo ukryť. Pokračujem: všetko pozatvárané, pláž jedno veľké stavenisko, otravní a motajúci sa Japonci, predbiehajúci sa Indovia pri nástupe do autobusu naspäť.
A teraz moja drobná poznámka. Nazvite ma feministkou, je mi to jedno, ale podľa mňa by to mala byť normálna slušná vec. Zdraví muži by nemali sedieť vo verejných dopravných prostriedkoch, kým nesedia všetky prítomné ženy. Bodka. Nehovorím to teraz kvôli sebe – kebyže som muž, riadim sa týmto svojim výrokom. Hovorím to kvôli mojej mame a jej boľavým kolenám, či hocijakej, možno aj práve menštruujúcej žene, ktorá musí stáť, lebo ctení muži si vysedávajú. Ani mne nebolo príjemné sa v zákrutách opierať a balansovať s mojím pokazeným kolenom, a ešte Japonec sa na mňa rozčuľuje, že sa držím jeho sedadla (aby som nespadla, a uľavila tlaku na opieranie sa o koleno), a on chudáčik nemôže v kľude spinkať. Indovia, ktorí sa predbehli (aj keď na zastávku prišli poslední, zaradili sa na začiatok radu, ktorí sme všetci ostatní rešpektovali) sedeli, tínedžeri okolo 18tky sedeli, muži pri plnej sile sedeli. Na ich mieste by som sa cítila trápne. Koniec sťažnosti voči spoločnosti, ktorá toto toleruje.
Kým sme v Sorrente čakali na ďalší vlak naspäť do Neapolu, tak sme znovu vybehli do Piazza Italia, a kúpili ešte ďalšie oblečenie (pretože mali dobrý výber, kvalitný materiál a nízke ceny), a v neďalekých potravinách aj jedlo na raňajky. Chlieb, natierateľný syr, plátky mozzarelly a prosciutta, pretože oproti Florencii, tu v Campanii nemávajú ale že absolútne nikde (alebo len veľmi málo, alebo sme iba slepé) v kaviarňach, resp. raňajkárňach slané sendviče, iba všetko sladké (teraz po týždni potrebujem od cukru riadnu odvykačku).
Poznámka z praxe: Vo vlaku chodia spolu tri sprievodkyne (a lá Tri grácie – tento motív je tu veľmi často v múzeách, ale aj na ulici veľakrát tety turistky išli v svätej trojici), dve skontrolujú (asi keby sa jedna pomýlila, či čo) a tretia je kačica (napichané pery). Toľko konštatovanie na záver tohto dňa.
Hodím sem ešte nejaké pouličné umenie z Neapola.
Utorok 17.2
Prvá poznámka tohto dňa – pri nákupe lístkov na trajekt cez Caremar aplikáciu si neotvárajte podmienky nákupu, lebo vám to dokazí celú aplikáciu, nielenže sa nedalo dokončiť nákup, ale musela som kompletne preinštalovať aplikáciu a ísť znova. Neviem prečo, len upozorňujem. Proste klasika – talianske appky bez dobrej funkcionality či jazykovej mutácie.
Ešte predtým dve poznámky k prístavu: cafeteria má zvlášť kasu spojenú s trafikou a traja (zas tá magická trojka!) smetiari zabudli nejaké veľké vrecia, ujko s nimi za smetiarmi bežal a kričal, ale nevideli ho, či skôr nechceli vidieť a odignorovali ho. Bolo nám ho úprimne ľúto.
Na Capri idú viaceré spoločnosti (pozor, z rôznych častí prístavu). Takto mimo sezóny išiel iba tento trajekt Caremar, najpomalší, ale jediný, ktorý zvládne aj horšie počasie. Napriek tomu nebolo isté, či mu dajú zelenú, nakoľko boli veľké výstrahy kvôli vetru. S tým, že sme z bytu vyrazili pred 7:30, aby sme tam boli o 8:00 (v podmienkach bolo, že treba prísť minimálne hodinu pred odchodom, ktorý bol o 9:00), s rezervou, aby sme všetko v kľude našli, keďže sme to tam nepoznali. Napokon sme vyrazili s meškaním, o hodinu neskôr – teda o 10tej. Cesta trvala viac ako hodinu a pol. Čiže prehliadka Capri začala až okolo 12tej, s tým, že sme boli od rána v pohotovosti, a teda už dlhý deň za nami, keď sme nevedeli, čo bude, či vôbec vyrazíme (na tabuli, že všetko ide podľa plánu, hliadka, ktorá sa „klonovala“ – teda znásobovala s každou cestou zľava doprava a sprava doľava, bola skúpa na talianske slovo, o anglickom ani nehovorím – teda žiadne info čo a ako). Ale vydržali sme, a odmenou nám bolo napokon krásne slnečné počasie (konečne po upršaných dňoch), i keď s výrazným vetrom, ktorý nás tlačil hlavne v centre Capri na kopci.
Odporúčam ísť hore pešo pre autentickosť zážitku cez úzku cestičku pomedzi vilky a obdivovať cez ploty ich záhrady, radšej ako ísť lanovkou (tá aj tak nešla kvôli vetru, iba náhradné autobusy). Na hlavnom námestí boli ešte akési fašiangy, deti v kostýmoch s hračkami, mladí ľudia vystupovali – s odhalenými časťami tela, v tom vetre absolútne nechápem, to si koledovali o zápal pľúc, a s prepáleným zvukárom (áno, pozerám sa na pánov z Imeľa, a podozrievam ich, že si spravili výlet do Talianska).
Dali sme si skvelú zmrzlinu v Da Alberto Capri 1946 (jediný otvorený podnik široko ďaleko, vlastne iný sme ani nenašli). Posilnené sme sa motali uličkami, aj keď tradičné módne domy ale aj obyčajné suveníry boli takto mimo sezóny pozatvárané. O to bolo prekvapivejšie, koľko ľudí išlo na lodi s veľkými kuframi = teda ubytovaní na viac dní. Mimochodom, magnetku Capri som si musela kúpiť v Neapole.
Asi hlavnou atrakciou je kláštorný kartuziánsky komplex Certosa San Giacomo, ktoré ponúka veľké nádvorie aj so zlatou mačkou, ktorá si ma hneď obľúbila a nechcela ma pustiť (asi odmäkčila aj celkovo môj nevrlý vzťah k mačkám ako veľkého psíčkara, nechápem). Nájdete tu aj archeologické múzeum s pozostatkami z antiky v kontexte tohto ostrova a výstavu obrazov nemeckého symbolistického maliara Karla Wilhelma Diefenbacha. Jeho obrazy sú dosť temné, i keď zvláštne pohlcujúce a pútavé, pričom mal zaujímavé, často protichodné postoje k životu. Prečítajte si o ňom viac. V sezóne tu vraj prebiehajú aj rôzne koncerty a akcie.
Giardini di Augusto ponúkajú nádherné malebné výhľady na zátoky, navyše s čajkami, ktoré rytmizovane rapotali, čo ma fascinovalo.
Odporúčam sa prejsť k rozhľadni pri Belvedere Tragara s výhľadom na skalu Faraglioni.
Mačky. Všade mačky. Všehodruhu mačky. Koniec hlásenia.
Môžeme si gratulovať, že sme sa vedeli večer v poriadku vrátiť na pevninu, keď sme videli na tabuli, ako zrušili lode na ostatné ostrovčeky Ischiu a Procidu.
Večer sme na izbe zakončili limoncellom zo Sorrenta s názvom Santa Teresa. Využijem ešte miesto na jednu poznámku – v Neapole sa prakticky všade stretnete s „chilli papričkami“, resp. cornicellom, ktoré sú považované za talizmany ešte z antických čias, ktoré prinášajú šťastie a ochranu.
Streda 18.2
Takže opäť – vlak smer Sorrento, vystúpiť na Pompejách. Prosím, nekupovať hneď na stanici lístky, ani zbytočne nestáť v rade – sú to buď scamy, alebo ponúkajú len sprievodcované prehliadky. Oficiálna predajňa je kúsok ďalej pred vstupom. Opäť som si užívala, ako skoro všade, že do 25 rokov mám lístky za 2€. No nekúp to.
V centre pozornosti je obrovské fórum, kde sa obyvatelia všetkých vrstiev stretávali. Zachovalo sa veľké množstvo taverien, akýchsi krčiem daných čias, obchodov, remeselných dielní. Je skvelé, že sa dá nahliadnuť do mnohých víl, vidieť vždy krásne átriá s dórskymi stĺpmi a s miestom na fontánu. Na mnohých miestach je stále ešte farba, a pri zapojení fantázie, keď si človek predstaví, ako to muselo vyzerať v staroveku, tak zastane v nemom úžase.
Ďalej tu nájdete Isidin chrám (večne vplyvná egyptská bohyňa Eset, ktorá inšpirovala od kresťanstva, cez nám už dobre známeho princa Sansevera až po dnešok), kúpele, vykričaný dom, amfiteáter (akoby Koloseum), veľké a malé divadlo s úžasnou akustikou, kde počuť tlesknutie až po posledných najvyšších radov (architekti SND by sa mohli inšpirovať, všakže).
Ulice sú vykladané veľkými lávovými blokmi, chodníky boli zvýšené, aby ulice mohli odvádzať dažďovú prívalovú vodu. Zaujímavým prvkom sú premostenia pre peších z veľkých balvanov s rozostupmi pre kolesá povozov. Na miestach križovania sa ulíc boli inštalované verejné fontány.
V meste žilo v čase najväčšieho rozkvetu takmer dvadsaťtisíc obyvateľov okrem množstva pocestných a obchodníkov, ktorí sa tu zastavovali prechodne. Jeho osud spečatili dve tragédie – najprv zemetrasenie v r. 62, ktoré zničilo množstvo domov, ktoré obyvatelia následne zrekonštruovali a napokon známy výbuch sopky Vezuv v r. 79, ktorí zasiahol všetkých, ktorí nemohli alebo nestihli ujsť. Človeka mrazí, keď vidí zakonzervované telá v polohách, v ktorých ich životy vyhasli.
Áno, všade sa dočítate, že Pompeje sú obrovské, ale predstaviť sa to vopred úplne nedá. Chápem pokus o značenie mapy podľa regiónov a častí, ale teda mala som veľký problém sa zorientovať väčšinu času (áno, ja, čo s mapami mimo Bratislavy nemá absolútne žiadne problémy).
Určite sa občerstvite pri divadle, je tam veľmi zlatá pani predavačka.
Je to celkom náročné, aj kvôli bezohľadným turistom, a v 15 stupňoch sme mali dosť. Nevedeli sme si predstaviť, ako sa to dá zvládnuť vo väčšom teple a v sezóne, kde musí byť násobne viac ľudí.
Po návrate do mesta opäť pasta v našom milovanom podniku a prechádzky nočným Neapolom a uličkami. Objavili sme náhodne zvláštny kostol Chiesa divine amore, kde sa práve konala omša v gitarovými pesničkami. Čo som pozerala, nechápem či ide o sektu (kamiliáni), a ak áno, tak existuje už dosť storočí. Zaujímavý zážitok každopádne.
Štvrtok 19.2
Tento deň sme začali chôdzou cez centrum k Stazione de Montesanto na lanovku Funicolare F2 hore na zastávku Morghen, k stredovekému hradu a dominante mesta – Sant Elmo. Celkom sme sa hneď ráno naštvali, pracovník nám predal lístok, a akosi sa zabudol zmieniť, že vnútorné priestory hore rekonštruujú a teda jediným pútačom je výhľad, ktorý sme si nevedeli užiť, lebo fúkal obrovský prievan, ale v podstate rovnaký výhľad sa dal mať aj zadarmo o kúsok ďalej z ulice.
Hneď vedľa sa nachádza opäť ďalší kartuziánsky kláštor Certosa di San Martino zo 14. storočia – už koľký v poradí? Kľudne si zahrajte hru, pri každej zmienke kláštora jeden poldecák limoncella, nech sme aktuálni. Je to opäť celkom rozsiahly priestor, s krásnymi výhľadmi na mesto a prístav a s výstavou (aj zopár mandolín či lutien), veľa miestností so sochami (niektoré rozlámané na kusy kvôli bombardovaniu, a následne ako ich odborníci pospájali – alebo aj nie), obrazmi z rôznych období či stredovekou hudobnou notáciou v obrovských knihách s neumami, veľkým náhrobkom na nádvorí, a výstavou úchylky Neapolu – všadeprítomnými (aj v ostatných múzeách či palácoch a na ulici v obchodíkoch) figúrkami, ktoré zobrazujú životy bežných ľudí. Absolútne geniálne sledovať tú precíznu prácu umelcov, ako to celé vymysleli, vyrobili a vyskladali.
Neďaleká Villa Floridiana, ktorú som mala v pláne kvôli krásnemu parku bola z dôvodu počasia zavretá. Tak sme pokračovali k schodom, ktoré viedli až k pobrežiu. Pripravte sa na veľké množstvo schodov. Zdôrazňujem – veľké. Mama mala problém (aj keď sa išlo celý čas iba smerom dole).
Ďalšou zastávkou bola Villa Pignatelli, ktorú dal postaviť britský admirál Ferdinand Acton. Jednu generáciu vlastnil vilu aj Carl Mayer von Rothschild. Následne sa dostala do rúk španielskemu šľachticovi Pignatellimu, vojvodu z Monteleóna a jeho manželky z lokálneho talianskeho rodu Amalfiovcov. Stretávala sa tu smotánka daného času, nájdete tu podpísané fotografie talianskeho kráľa Viktora Emanuela III., španielskeho kráľa Alfonsa XIII., či rôznych herečiek svojej doby. Dolu sa nachádza zariadenie, ako v danom čase žili, salóny, porcelány, sochy, klavíre, knižnice a pod. Hore zrejme obmieňajú výstavy súčasného umenia. My sme zastihli krásne spolu komunikujúcich Andyho Warholu a Banksyho. Skoro žiadni iní návštevníci okrem nás, skvelo sme si vedeli výstavu užiť. Toto ma veľmi potešilo, veľký palec nahor.
Cestou bola plánovaná prechádzka po pobreží či parku Villa Comunale, ale opäť všade stavenisko.
Dali sme si skvelú pizzu Napoli vo Vincenzo Capuano (majstri pizze), aj s pohárom vína. Zas a znova skvelý servis, lacné, rýchle, chutné, kvalitné. Toto mi na Slovensku veľmi chýba.
Neďaleko sa mimochodom nachádza aj Teatro Sannazaro, ktoré vyhorelo v čase nášho pobytu, a ktorého dym sme videli pred pár dňami z lode, keď sme išli smer Capri.
Dostali sme sa na Piazza del Plebiscito s bazilikou a kráľovským palácom. K histórii asi len toľko, že pekne kopíruje vývoj regiónu, ako boli najprv španielski miestodržitelia z rodu španielskych Habsburgovcov, následne králi z rodu španielskych Bourbonovcov, Bonapartov brat a veliteľ Murat, následne reštaurácia Bourbonovcov v podobe Kráľovstva oboch Sicílií, až po talianske zjednotenie v roku 1861 a Garibaldiho a Savojských. Hlavnými architektmi boli Domenico Fontana, Francesco Antonio Picchiatti, Luigi Vanvitelli či Gaetano Genovese. Ich modely paláca sa dajú pozrieť v jednej z miestností.
Trochu vyjadrím sklamanie z vyzdobenosti (resp. zašlosti, i keď bol palác zbombardovaný a rekonštruovaný až v 50. rokoch minulého storočia), trónu, ktorý vyzeral ako kráľovský záchod, a všadeprítomnej žltej farby, ktorá vôbec nekontrastovala so zlatom. Zaujala ma konštrukcia simultánneho čítania kníh v tvare London Eye. Zaujímavé, že mali súkromné veľké divadlo, keď hneď vedľa mali takisto svoje Teatro san Carlo.
Na wc musia ženy hore strmými schodmi (muži samozrejme pohodlne na prízemí). Múzeum legendárneho tenora Enrica Carusa a záhrady boli zatvorené (ale žiadne informácie, čo a ako) – ale lístky predá panika v kase kombinované na všetko. Čiže moje dokonalé plánovanie bolo zmarené – zrazu sme mali zbytočne veľa času do začiatku opery.
Zašli sme na kávu do neďalekej kaviarne a pomotali sa v Gallerii Umberto I. – úžasný otvorený priestor v tvare kríža, ktorý mal kopírovať podobnú galériu v Miláne. Určite neprehliadnite zdobenú podlahu horoskopickými znameniami.
Tak a teraz poďme na operu. Samotné Teatro San Carlo je najstarším dodnes fungujúcim operným dómom na svete (o desaťročia predčí aj slávnu La Scalu v Miláne). V minulosti malo kapacitu cez 3 000 miest, v súčasnosti je to cez 1 300. V podzemí sa nachádza krásny bar v štýle art deco. Zaujímavé, že nemajú šatne. Šesť rokov tu bol hlavným dirigentom aj náš Juraj Valčuha. Akustika je tu samozrejme úžasná.
Falstaff je Verdiho poslednou operou, a zároveň jedinou komédiou, ktorá sa od neho ešte hráva, aj keď stále nie je veľmi známa. Písal ju vo svojich 80. rokoch, lebo sám chcel (na popud svojho libretistu Arrigo Boitu), bez tlaku od svojho vydavateľa Ricordiho. Za seba by som povedala, že predčí jeho známe opery. Nápaditá orchestrácia, prekomponované čísla iba s malými náznakmi árií, zvukomaľba deja, humor, výstavba, na neho atypické harmónie (pritom v mnohom typický Verdi), náročné na spevákov.
Výborná a výnimočná altistka, silné spodné polohy, vyrovnané a zamatové registre (niekedy musela ísť extrémne nízko, hlavne keď napodobňovala hlavného protagonistu – basbarytón). Zaujímavá bola aj réžia, ladená do retro talianskeho filmu, svetelne, situačne, priestorovo aj kostýmovo, až na premeny, keď speváci spievali na najvyššom poschodí a unikal zvuk, a navyše boli prekrytí titulkovačom.
Piatok 20.2
Tentoraz nás čakala cesta zo stanice Piazza Cavour (dôvody podobné ako do Sorrenta) do Caserty, vzdialenej asi 35 kilometrov severne od Neapola. Kráľovská rodina Bourbonovcov trávila väčšinu času tu v paláci, aby unikli rušnému životu v Neapole. Hlavným architektom bol už spomínaný Luigi Vanvitelli. Inšpiráciami preňho bolo Versailles, Charlottenburg a Kráľovský palác v Madride. Ľudia boli presídlení asi 10km, aby mohli pracovať na paláci a taktiež bola postavená aj hodvábna továreň, ktorá zdieľala s palácom spoločný prívod vody cez akvadukt. Palác a okolie bolo využité pri mnohých filmových produkciách.
Nájsť wc bola takmer nadľudská úloha. Nezmyselne rozdelenie kaštieľa. Mali tu ale v čase našej návštevy skvelú dočasnú výstavu Regine – ako boli poprepájané ženy z kráľovských rodov Európy. Miestami zvláštne pôsobiace bolo v každej miestnosti paláca umiestnené moderné umenie. Určite využite vyvezenie sa k vodopádom a kaskádam minibusom za 3€, celý areál je absolútne obrovský. Hore sa nachádza nepríjemný a neochotný čašník v reštaurácii (dostať jednu takeaway kávu bolo náročné) a príjemný park s jazierkami, stromami a žabami s responzoriálnym spevom.
Po návrate do Neapola sa mi páčilo ako išla mama sebavedomo cez obyvateľmi vytvorenú šesťprúdovku z trojprúdovky, pričom nám skoro padlo na hlavu všadeprítomné zavesené prádlo.
Ešte jedno moje konštatovanie pred opätovným vychutnaním si pasty v našom podniku: Toto mesto je jeden veľký bordel vo všetkých významoch v tom najlepšom slova zmysle.
Ďalším miestom, kde sa stretáva moderné umenie s tradičným je kostol s priľahlou inštitúciou Pio Monte della Misercordia, založený mníchmi začiatkom 17. storočia. Je známe Caravaggiovým obrazom The Seven Works of Mercy.
Na križovatke medzi Via Benedetto Croce a Via San Sebastiano sme objavili taký hippie bar, a keby sme ho objavili skôr, tak tam aj zájdeme. No keďže sme boli akurát na ceste na ubytko z nášho milovaného Baru 7 Bello, ďalší limoncello spritz by sme už nezvládli.
Jaj, a ešte odporúčame zmrzlinu Leopoldo infante, celkom mi kvalitou pripomína florentské Venchi. A dajte si aj pečené ančovičky (alebo po našom chorvátske rybice).
Sobota 21.2
Posledný deň sme začali raňajkami v Il boss de Cappuccino, veľmi zlatý čašník, taký pravý taliansky deduško s retro interiérom. Choďte pozrieť.
Na záver sme stihli ďalšiu z kategórie odsunutých pamätihodností. Tentokrát z dôvodu, že som Múzeum a park v Capodimonte nevedela spárovať s ničím iným, nakoľko sa nachádza trochu viac od ruky (a trochu viac do kopca). Našťastie sa tam dalo vyviesť lokálnymi autobusmi. Park je čarovný, plný domácich a psíkov, slniečko hrialo, keď sme sedeli s espressom na lavičke a sledovali neuveriteľne nízko letiace lietadlá priamo nad našimi hlavami.
Toto múzeum, či skôr hlavne galéria obrazov ma veľmi bavila, opäť sa kombinovalo staré s novým, čo je asi mojou obľúbenou kombináciou posledného obdobia, takže celkom s tým symbolicky súzním.
Neďaleko je reštaurácia Trattoria Regina Vittoria – určite tam zájdite, majú veľký výber, ale hlavne vám urobia srdiečkovú pizzu (teda pizzu v tvare srdca), môžete sledovať kuchára pri práci, a on i čašník sú veľmi milí, snaživí, usmievaví a pozorní ľudia, tak sa tam choďte pozrieť.
Autobusom sme sa vrátili na ubytko po kufre – opäť ďakujeme Valentine aj za túto službu, a išli sme na letisko, kde sme nečakane urobili ešte „nákupy storočia“. A cestou na gate sme objavili aj milovanú zmrzlináreň Venchi, tak aj keby mi malo od chladu roztrhnúť hrdlo, ešte som si rýchlo dala – príchute aztécku 82% čokoládu a nocciolu. Nedalo sa nedať si 😀
Záverečné pohľady na Neapol a okolité ostrovy zdobilo práve zapadajúce slnko.
S týmto obrazom v mysli, zážitkami v srdci (a gastrozážitkami v žalúdku) sa s vami lúčim. Ciao bella Italia!