Istanbul

Moja túžba po návšteve tohto legendárneho mesta, križovatky sveta, sa vyvíjala mnoho rokov. Začala niekde v časoch vysielania seriálu o sultánovi Sulejmanovi I. (Škoda, že tie najzaujímavejšie časti už u nás neuvádzali, podobne ako Kösem Sultan), pokračovala mestom Edirne či potulkami po Balkáne, a vyvrcholila inšpiráciou tureckou hudbou (a to najmä mojím najobľúbenejším súčasným skladateľom Fazilom Sayom). Prvý plán cesty nám v apríli 2020 zrušil Covid, no o päť rokov neskôr prišiel konečne ten správny čas. 

Piatok

Hneď po prílete nás privítal luxusný taxík. Cesta z ázijského letiska Sabiha Gökçen do hotela v samom srdci Istanbulu trvala kvôli premávke asi dve hodiny. Keď sme sa ubytovali v rodinnom nenápadnom hoteli s veľmi milým personálom, vybrali sme sa ešte okolo deviatej večer do hneď vedľa stojacej impozantnej Modrej mešity (ktorú bolo vidieť aj z terasy). Najlepšia voľba – málo ľudí, pokojná atmosféra. 

Modrú mešitu dal postaviť sultán Ahmed I., ktorý vládol na začiatku 17.storočia. Chcel si týmto činom zlepšiť renomé po uzavretí nevýhodného Žitavského mieru (1606) s Habsburgovcami. Stojí hneď vedľa veľkého námestia – Hippodrómu (kde závodili Rimania), kde sa nachádza aj Hadí stĺp či Obelisk Thutmose III., ktorý priviezol cisár Theodosius. Komplex mešity obsahuje tradične aj madrasu (náboženskú školu) či hrobku Ahmeda I. a jeho rodiny (hlavná manželka Kösem Sultan či synovia Osman II., Murad IV. či ďalší). Svoju prezývku mešita získala podľa nádherných kachličiek (počtom viac ako 21 tísic) z mesta Iznik, ktorými je vyzdobená vnútri. Nachádza sa tu 260 okien, niektoré z nich boli darom od benátskeho dóžu, takže svetelnosť je dobre vyriešená. Má netradične 6 minaretov namiesto 5, podľa legendy kvôli nedorozumeniu v zadaní (slová šesť a zlatý znejú podobne). Po kritike konkurovaní mešite v Mekke, dal sultán pristavať siedmy minaret do tamojšej Veľkej mešity. 

Sobota

Ráno sme nabehli do Hagie Sofie. Nechali sme sa presvedčiť na kombinovaný lístok aj do Experience múzea, čo bola chyba. Neskôr sa k tomu dostanem.

Celkom je nepríjemné, že sa dá vstúpiť iba do hornej časti a za príplatok, dolu môžu iba moslimovia a zadarmo – pokiaľ sa viete presvedčivo tváriť ako jeden či jedna z nich, môžte skúsiť. Pôvodné byzantské fresky sú nádherné. Súčasná verzia chrámu bola postavená v 6.storočí s návrhom od Izidora z Miléta. Toto legendárne sídlo konštantínopolského patriarchu bolo po dobytí Osmanmi (1453) zmenené na mešitu. Neskôr boli dostavané minarety. Po vzniku Tureckej republiky (1923) sa zmenila na múzeum. Osobne ma zaujal nápis od Vikinga Halfdana, ktorý slúžil ako cisársky strážca.

Presunuli sme sa do paláca Topkapi. Začali sme v kostole Hagia Irene, prebudovanom v rovnakom období ako Sofia (zemetrasenia). Dnes sa využíva najmä na koncerty, kvôli svojej skvelej akustike. Je v nej cítiť starobylú Byzanciu a počiatky kresťanstva.

Základy paláca Topkapi boli položené len pár rokov po dobytí Konštantínopola. Mnohí ďalší sultáni pristavovali rôzne stavby, či rozširovali nádvoria (najmä Sulejman I., keď sa z ríše stalo impérium), až dokým Abdülmecid I. nepresunul svoje hlavné sídlo do nového paláca Dolmabahçe po skončení Krymskej vojny (1856). 

Na prvom nádvorí sa tradične zhromažďovali elitné janičiaske jednotky, do druhého nádvoria mohol na koni vstúpiť iba sultán. Nachádza sa tu aj fontána, kde podľa legendy kat umýval po poprave svoj zakrvavený meč a ruky. Pod týmto nádvorím sa našla konštrukcia z byzatských čias. Z tohto priestoru sa dá vstúpiť do háremu, divánu (kde sultán prijímal veľvyslancov či viedol rokovania s ministrami), pokladnice, či do palácových kuchýň. V treťom nádvorí sa nachádza knižnica Ahmeda III., ďalší audienčný altánok, centrálna palácová mešita či ubytovacie miestnosti pre sluhov s výstavou nádherných kaftanov. Očarujúce sú Dobyvateľove komnaty s nádherným balkónom, odkiaľ sultáni sledovali pohyby lodí po Bospore a Marmarskom mori a splietali plány so svojou mocnou ríšou. Štvrté nádvorie obsahuje hlavne niekoľko terás a záhrad, či kioskov (Jerevanský a Bagdádsky, postavený Muradom IV., či Obriezkový, postavený jeho bratom, bláznom Ibrahimom I.). 

Hárem obsahuje cez 400 miestností. Tradične tu bývala Valide sultan (matka), sultánové ženy a konkubíny, ich deti, sluhovia eunuchovia. Je tu množstvo malých nádvorí, hammamov, tajných či menej tajných chodieb a priechodov, hotové bludisko. K súkromným sultánovým komnatám viedla tzv. Zlatá cesta (v skutočnosti tam ale zlato nebolo). V komplexe sa nachádza veľa voskových figurín, ktoré pomáhajú dotvoriť našu fantáziu.

Po prehliadke paláca bolo veľmi pohodlné zamieriť do blízkeho Gülhane parku (pôvodne súčasť palácového komplexu, dnes otvorené verejnosti), kde práve kvitli rôzne kvety, a vyzeralo to naozaj celé farebne. Nachádza sa tu množstvo stánkov s jedlom (praclíky rôzne plnené, či pečené/varené kukurice), ako aj v iných častiach mesta. Určite vyskúšajte, je to lacné, chutné a zasýti. Cestou z kopca sa dá zastaviť ešte v Archeologickom múzeu, no v čase našej návštevy bola značná časť v rekonštrukcii (bez zľavy v lístku a s dlhým čakacím radom), a preto sme ho vynechali.

Vyšli sme malou uličkou do kopca, do chutného a tichého nádvoria Caferaga medresa. V ukrytom prostredí venovanom remeslám sme si dali tradičný turecký čaj. Keď sme už pri drinkoch – nevynechajte kávu (absolútne milujem), či nápoj salep (niečo ako tekutejšia krupicová kaša, v skutočnosti robený z orchideového prášku).

Presunuli sme sa do bývalého palácu Pargali Ibrahima pašu (slávneho veľkovezíra, švagra a priateľa Sulejmana I., ktorý ho potom dal popraviť), v ktorom sídli Múzeum islamského umenia. Veľmi príjemné, menšie múzeum bez veľkého počtu návštevníkov. Prevedie vás rôznymi oblasťami, v ktorých bol v histórii či dodnes rozšírený islam, a ako ovplyvňoval s inými lokálnymi kultúrami vizuálne umenie. Nájdete tu aj slávne reťaze zo Zlatého rohu, ktoré slávnym úskokom – presunom lodí po súši – obišiel Mehmed II. Dobyvateľ, či slávne bábkoherecké figúrky Karagöz. Na terase je krásny výhľad na Modrú mešitu a čiastočne aj na Hagiu Sofiu, a množstvo mačiek (ako aj inde v Istanbule).

Potom sme si vystáli nekonečný rad do vedľa stojaceho interaktívneho múzea o Hagii Sofii. Rad je dlhý kvôli tomu, že skupiny musia byť menšie, aby sa zmestili do miestností, kde sa premieta film. Bohužiaľ, kvalita záberov či animovaných výjavov nedosahuje ani dnešné AI generátory, hudba znie tiež príliš genericky, nezaujímavo, tendenčne a hlavne hlasno. Zámer vzniku tohto “zážitku” asi fajn, ale prevedenie určite nie. Za niečo stálo aspoň jedno poschodie, ktoré sa tvárilo ako klasické múzeum – teda s nápismi a artefaktmi z rôznych období tohto slávneho chrámu.

Ďalej sme sa presunuli do Veľkého bazáru, pri ktorom sme konečne po dni našli zmenáreň (dovtedy sme fungovali iba s eurami). Napriek upozorneniam odomňa smerom k mame po skúsenostiach z nedávneho Egypta, sme skončili o tisícky lír ľahšie. Ale dobre – máme šafrán. Predajca Murat bol veľmi zlatý, pohostinný a vtipný. Myslím, že číslo jeho obchodu bolo 112. Skúste sa tam pozrieť – má tam skvelé koreniny a čaje (aj keď podobné ako hocikto iný v arabskom svete), a najradšej by človek kúpil všetko.

Nakoniec sme zašli do Cisterny Baziliky. Odporúčame večernú prehliadku, aj keď je drahšia, ale zážitok so živou hudbou (v našom prípade so zborom) stojí určite za to. Hlavne, keď nakoniec zaspievali skladbu Insan insan od môjho najobľúbenejšieho súčasného tureckého skladateľa Fazila Saya – doslova som skákala od radosti nad týmto výnimočným zážitkom. Táto cisterna je najväčšia zo stoviek, ktoré pochádzajú z byzantského obdobia a nachádzajú sa pod celým mestom. Súčasnú podobu jej dal cisár Justinián I. v 6.storočí a nedávna rozsiahla rekonštrukcia. Nachádza sa tu 336 stĺpov (9 metrov vysokých) vo všetkých antických štýloch (iónsky, dórsky, korintský), či slávna hlava medúzy – podľa legendy otočená dolu, aby jej pohľad nepremenil návštevníkov na kameň. 

Nedeľa

Ráno sme si pred odchodom z hlavnej štvrte Sultanahmet vybavili kartu integrovanej mestskej dopravy – Istanbulkart. Odporúčame to vybavovať ráno a za svetla – menej ľudí a chaosu. O upozornení na osudovú chybu neskôr na konci dňa.

Nasadli sme na elektičku T1 smerom do štvrte Beşiktaş, na konečnú zastávku Kabataş. Odtiaľ je to iba pár minút chôdze k palácu Dolmabahçe. Dôrazne, naozaj dôrazne odporúčam ísť hneď ráno, pretože keď sme po viac ako troch hodinách strávených v komplexe odchádzali, videli sme doslova kilometrové rady, ktoré boli čistý masaker. Vezmite si, treba ich vystáť tri – na bezpečnostnú kontrolu, na lístky a na samotný vstup. Nehovoriac o úzkych chodbách vnútri. 

Pred vstupom si môžete dať kávičku (a jeden zo skvelých koláčikov) s výhľadom na Bospor. Ako som už spomínala – palác dal postaviť sultán Abdülmecid I. v polovici 19.storočia, v snahe priblížiť sa k modernej a európskej ére. Bohužiaľ, jeho stavba bola financovaná primárne zo zahraničných pôžičiek a devalvácie tureckej meny, a tak vlastne len katalyzovala momentálny úpadok Osmanskej ríše (ako ju prezývali – chorý muž Európy – v tomto období stratila svoje územia na balkáne, kde vznikli národné štáty, či vojenská neschopnosť bez pomoci ostatných mocností až po otrasy v štruktúre moci (reformy Tanzimat) v súvislosti s prvou ústavou či skôr pokusom o ňu za Abdülhamida II. A neskoršej tzv. mladotureckej revolúcie). Po páde ríše a vzniku Tureckej republiky sa stala hlavným istanbulským sídlom (keďže hlavným mestom sa stala Ankara) prvého prezidenta Mustafu Kemala Atatürka (“otca Turkov”), ktorý tu aj zomrel v roku 1938 (hodiny stále ukazujú čas 9:05). 

Reprezentačné či oficiálne priestory sú opäť prepojené súkromnou chodbou s háremom. Miestností a hál je tak veľa, že niekedy ťažko uveriť, ako mohli byť všetky naplno využité. Jednotlivé komnaty pre konkubíny sú viacmenej v unifikovanom štýle s podobným vybavením (aj keď niektoré majú navyše klavír, čo plne kvitujem). Komnaty Valide sultan sú priestrannejšie, a zaujmú hlavne veľké haly, kde sa mali všetky ženy stretávať a komunikovať spolu. Pozor, nachádza sa tu aj splachovací záchod.

Na konci popri pobrežiu sa dá prejsť do separovanej záhrady, naozaj veľmi až viktoriánsky malebnej, plnej voľne sa pohybujúcich sa kačíc, labutí (!), kohútov či pávov. V budove sa nachádza obrazáreň, kde sa bohužiaľ ako v ostatných vnútorných priestoch nedá fotiť. Sú tam rôzne obrazy zobrazujúce osmanské víťazstvá (teda bitku pri Viedni 1683 tam veru nenájdete), či obrazy rôznych osmanských či cudzích maliarov (mne sa veľmi páčil Rus Ivan Aivazovskij). A úplne najviac ma potešila miestnosť s portrétmi tureckých sultánov v poradí ako vládli (mamu som úspešne naučila rozoznať aspoň Selima I. Yavuza podľa fúzov, čo považujem za svoje malé víťazstvo).

Zo zastávky Kabataş sa dá pohodlne vyviesť podzemnou lanovkou do kopca na námestie Taksim (centrum moderného Istanbulu). Odtiaľ sa dá pekne spustiť dolu ku Galate po slávnej nákupnej ulici Istiklal Caddesi (Ulica nezávislosti). Spoznáte ju ľahko podľa množstva ľudí. Nachádza sa tu hotel, kde sa ubytovala Agatha Christie, katolícky kostol sv. Antónia z Padovy, či ortodoxný Hagia Triada (v čase našej návštevy už uzavretá), rôzne konzuláty alebo Çiçek pasáž, kedysi plná kvetinástiev, dnes reštaurácií. Dobre sa dá však najesť v ktorejkoľvek priľahlej uličke. 

Ako sa začne zužovať ulica, uvidíte múzeum Mevlevi, kam sme bohužiaľ nestihli ísť. Mevlevi sú súfijský moslimský rád, známy ako točiaci sa derviši. Po meste sa konajú ich predstavenia, a keď budete mať väčšie šťastie na čas, určite si ich pozrite aj za mňa.

Smerom ku galatskej veži je enormné množstvo hudobnín. Inde v meste som ich nevidela, a preto je pre mňa zvláštne, že tu prežijú svoju vzájomnú konkurenciu. Už som bola unavená, a tak sme sa nezastavovali, aj keď očkom som pokukovala po oude, ale nenabrala som po egyptskej skúsenosti túto záležitosť otvárať. Rana v mojom srdci (a peňaženke) je ešte stále čerstvá.

Galatská veža bola najprv strážna veža. Pôvodná bola zničená štvrtou križiackou výpravou, ktorá vypálila Konštantínopol. Nová verzia bola dlho najvyššou stavbou v meste, po dobytí roku 1453 sa stala väznicou, a je to práve odtiaľto, kde sa podľa legendy udial prvý ľudský let. Pokúsil sa oň legendárny polyhistor Hezarfen Ahmed Çelebi, učenec, podobný Leonardovi da Vincim (až na to, že mimo Turecka o ňom väčšina ľudí nikdy nepočula). Podľa záznamu jeho priateľa, najvýznamnejšieho osmanského historika, Evliya Çelebiho, sa v roku 1638 z veže pustil na provizórnych krídlach a doletel až do oproti stojacej ázijskej štvrte Üsküdar. Sultán Murad IV., i keď prvotne ohromený týmto počinom, v ňom videl i hrozbu, a tak chudáka Hezarfena poslal dožiť svoj život do alžírskeho exilu.

Vyliezť na túto vežu počas západu znie fajn nápad, ale po celom dni (a aj vyčerpávajúcich nákupoch) som túto predraženú vyhliadku už absolvovať nevládala. Zašli sme teda na neďaleký rybí trh – vraj na galatskej strane úžiny Zlatého rohu sú kvalitnejšie ako na opačnej.

Po návrate do našej štvrte Sultanahmet som sa rozhodla dobiť si kredit na MHD karte, aby sme ráno nemuseli. Osudová chyba! Unavená, a s chvíľkou nepozornosti som prišla o 15€ – doteraz úplne nechápem ako. Nech to slúži ako varovanie. Nevedela som, kam treba vložiť Istanbulkart na dobíjacom prístroji (treba vpravo v strede, nie vľavo hore – to je na bankomatovú kartu). Keďže automatov je málo, a ľudí veľa, prišiel niekto, kto sa tváril ako pracovník, že mi pomôže. Rýchlo tam naklikal niečo, a naozaj som si za 2€ kartu nabila. Potom však nejak spravil ďalšiu transakciu, ktorá sa mi však zarátala až o minútu neskôr, keď sme už poodišli. Hlavné, že sa v okolí pohybuje milión policajtov, a nikto nič. Celú noc som o tom premýšľala, ale až ráno som našla, keď som uvidela na turnikete zostatok, definitívne potvrdenie zlodejiny.

Pondelok

Tento deň bol plánovaný ako nákupný. Predtým sme sa ale ešte prešli k Bajazidovej a Sulejmanovej mešite. Mešita Bajazida II. sa nachádza vedľa Teodóziovho fóra a Konštantínovho stĺpu – určite ich neprehliadnete. Komplex obsahuje opäť aj medresu či nemocnicu, a je celkom pokojný – nie je to primárna turistická atrakcia. I keď absencia turistov môže byť aj skorým ranným termínom.

Netreba zachádzať ďaleko, len trochu do kopca, a prídete k Sulejmanovej mešite. Tento komplex staval najlegendárnejší architekt Mimar Sinan Paša, ktorého vplyv nájdete snáď na všetkých neskorších stavbách (za jeho najväčšie majstrovského dielo je považovaná Mešita Selima II. v Edirne). Na nádvorí v mauzóleu sú pochovaní sultán Sulejman a jeho milovaná žena Roxolana/Hürrem Sultan, ich prvý najmilší syn Şehzade Mehmed a jediná dcéra Mihrimah Sultan (vydatá za veľkovezíra Rüstema Pašu). Neskôr k nim pridali dvoch málo významných, krátko vládnucich na prelome 17. a 18. storočia sultánov Sulejmana II. a Ahmeda II., netuším prečo. 

Cestou na zastávku metra pri univerzite som vyskúšala už spomínaný nápoj salep – veľmi milá teta v kaviarni. Zelenou linkou metra M2 sme sa presunuli do Şişli – priamo nad metrom sa nachádza obrovské nákupné centrum Cevahir. V niektorých nákupoch spia na vystavenom tovare mačky!!! Po nákupoch zas naspäť, pričom sme sa pomotali smerom na hotel na hlavnej avenue v štvrti Beyazit. 

Utorok

Z prístavu Eminönü sme nasadli na prakticky prázdnu (pocitovo teda takmer ako súkromnú) loď do ázijského Üsküdaru. Plavba ponúkala výhľady na všetky strany. Slniečko svietilo, život je fajn.

Üsküdar by som zhrnula nasledovne: strmé kopce, málo obsahu. Popri pobreží s výhľadom na most a bohatými vilkami skrytými za ostnatými plotmi sme prišli na uličku s farebnými domami – Kuzguncuk Evleri, plnú kaviarní a vyzdobenú kvôli príprave na ďalší deň – výročie prvého otvorenia parlamentu. Kamzíkovým spôsobom sme prešli do Fethipašu parku, ktorý bol ale nanajvýš veľmi priemerne udržiavaný, a odtiaľ dolu naspäť k pobrežiu. Obchod Sala muzik s oudmi som radšej vynechala – nachádzal sa ďalej v kopci, a riešiť v týchto miestach autobus alebo akúkoľvek dopravu bolo nad naše sily. 

Pri pobreží sa nachádza zaujímavá budova – luxusná kaviareň, do ktorej sa čaká rad – prečo nespravia separátny pre ľudí, ktorí chcú vidieť iba múzeum bábik (Hanim sultanlar), ktoré sa nachádza v tamojšej záhrade? Je to skvelé múzeum, všetci sultáni sú verne zobrazení, aj najdôležitejšie ženské postavy ríše. K ženám je nejaký základný popis, ktorý však chýbal pri sultánoch. Ja som si to náramne užila – aj veľký prehľadný rodokmeň, ktorý sčasti veľmi dobre ovládam.

Mimochodom, zahrala som si tu na klavíri.

Prišli sme až k prístavu pre loďky na neďaleký ostrovček Kiz kulesi – výhľadňa, ubytovňa pre vojakov, maják, či karanténna miestnosť – to sú jej rôzne využitia. Preklad názvu je Dievčenská veža, a viaže sa k nej nasledovná legenda: Kedysi dávno dostal byzantský cisár (v inej verzii je to osmanský sultán) predpoveď od veštkyne – jeho milovaná dcéra zomrie v deň, keď ju uštipne had. Cisár/sultán sa zľakol, a chcel osud oklamať. Rozhodol sa postaviť vežu na malom ostrovčeku uprostred Bosporu, ďaleko od pevniny, a teda aj od hadov. Tam uväznil svoju dcéru, aby bola v bezpečí. Raz jej však na narodediny poslal košík s ovocím – v ňom sa nachádzal, ako inak, správne tušíte, had, ktorý ju uštipol, a ona zomrela.

Pre cudzincov je vstup, ako v mnohých iných pamiatkach drahší ako pre domácich (táto diskriminácia nikomu nevadí?), a preto sme túto vyhliadku vynechali. Zakotvili sme teda v jedinej schopnej reštaurácii široko-ďaleko. Vedľa nás obedovali svadobčania a mali sme krásny výhľad na štvrť Sultanahmet. Ešte vtipná poznámka k tejto veľmi luxusne sa tváriacej reštaurácii – slamku k plechovke (!) si treba pýtať, a na záchode sa nachádza práčka.

Naspäť do európskej časti sme vyskúšali inú lodnú linku, a to Harem – Sirkeci. Táto loď bola väčšia, aj pre autá. Pešo sme sa ešte prešli popod Modrú mešitu, kde sme objavili skrytý poklad – Arasta bazár. Vyzerá viac ako bazár, pritom omnoho čistejší ako Veľký, je to v podstate iba jedna ulička. Je tu väčší pokoj, predajci nie sú takí násilní, turistov je menej (zvláštne, pritom je v úplnom centre), zrejme aj ceny budú nižšie. Určite odporúčame.

Musela som si dať šišu, ako inak by to bolo. Vyskúšala som jahodovú v Derviš café. Bola fajn, dobrá cena, výhľad na Modrú mešitu, dokladali uhlíky.

Na úplný záver večera a celého výletu som sa ešte vzácne stretla s mojím kamarátom z Erazmu v Poľsku, Alim. Pozval ma do luxusnej cukrárne Hafiz Mustafa (ktoré nájdete na mnohých miestach, je to známa sieť). Dobre sme sa porozprávali o našich životoch či tureckých politických otrasoch, a hlavne zmenil môj pohľad na baklavu – turecká je naozaj menej sladká, chutnejšia, a hlavne “nelepí” ústa tak ako tá balkánska – vraj lebo Turci používajú na výrobu kvalitnejšie suroviny.

Streda

Rozlúčili sme sa s milým majiteľom hotela, vyrazili opäť luxusným taxíkom (ale za dobrú cenu) na chaotické letisko, so zopár stresmi (značenie kufru a batožiny), cenovými šokmi (ako pardón, ale 7,50€ za espresso teda fakt nedám), zemetrasením (my už medzitým v oblakoch), a po niekoľkých lietadlových mikrospánkoch, preletom ponad Budapešť (krásne ju bolo vidieť!) a hodinovom posune späť v Bratislave, som po dopísaní týchto riadkov zrelá do postele. Ďakujem za pozornosť. Do ďalšieho čítania!