Popri príprave všetkého naokolo môjho uvedenia Requiem v Komárne som veľmi cítila, že potrebujem vypadnúť na jesenné prázdniny, zmeniť prostredie, nájsť nové pocity a všeobecne ujsť stereotypu a stresu posledných mesiacov. Oddych je pre mňa najprirodzenejší aktívny v zmysle plánovania týchto mojich zájazdov a následná satisfakcia zo skvelého pomeru ceny, výkonu a zážitkov. Inak to nebolo ani v tomto prípade. V selekcii sa napokon objavil Berlín a Atény. A keďže ste si už prečítali názov tohto článku, víťaz je vopred jasný.

Pôvodné plány ohľadom mojich spolucestujúcich sa zamotávali popri vybavovačkách okolo koncertu do takej miery, že som sa rozhodla, hoc neochotne kvôli vyšším nákladom, ísť sama. To sa ale nepozdávalo mojej mame, že Berlín je nebezpečný (čo ako uvidíte, nie je vôbec pravda). Spontánna voľba, keďže už ma tlačil čas objednať hotel i letenky, padla na moju kolegyňu zo ZUŠ – tanečníčku Rebeku. Veď vyskúšam – a šípila som, že sa moje nadšenie stretne s pochopením. Moja peňaženka zaplesala, napokon aj nohy (taxík delený dvomi vychádzal podobne ako MHD lístky), zmysel pre vtipné situácie tiež. Takže, ďakujem ti za akceptáciu tohto šialeného plánu, a toho, ako využiť tri plné dni v Berlíne naplno.

Utorok

Podmienkou samej sebe bolo nájsť let z Bratislavy, lebo popri vyčerpaní posledných dní pre mňa neprichádzalo do úvahy riešiť ešte transfer do Viedne. Neskoropoobedný let nám posunuli ešte o pár hodín skôr, to však nič nezmenilo na tom, že sme do hotela prišli už po zmene na zimný čas poriadne po tme. Z terminálu 2 sme prešli na 1, kde sú prímestské vlaky, ktoré sú ale otrasne značené, takže trvalo hodnú chvíľu a pobehovania z jednej strany na druhú, a konzultácií s AI, kým sme sa z toho vysomárili. Nemci – označte si to zrozumiteľnejšie. O to väčšie prekvapenie bolo, že si vedľa nás sadla bizarná pani, ktorú sme si všimli ako plakala ešte v Bratislave, že ju na security nechcú pustiť, a pri výstupe v Berlíne z lietadla ma ešte stihla úplne nepochopiteľne potichu počastovať nadávkou na P za to, že som jej nezdvihla vankúšik, ktorý som si nevšimla, že jej pred sekundou spadol. Vyzerala akoby išla na boomer techno party v alternatívnom kostýme, krátkym hniezdom na hlave a fľaškovým pivom v ruke. Takže pozdravujeme, a mimochodom, bolo to počuť.

Hotel Park Inn by Radisson sme mali hneď blízko všetkého, v samom srdci Berlína na Alexanderplatzi so všade prítomnou dominantnou TV vežou. Vysoká a neprehliadnuteľná výšková budova je prepojená s nákupným centrom. Recepčný nám povedal, že máme šťastie a dá nám upgrade našej izby. Keď sme do nej vošli, úplne sme to tak nevnímali. Privítala nás totižto odhalená vaňa v izbe ala Čína (pozrite môj China blog). Inak bolo všetko pekné, luxusné, ale aj tak sme tento fakt (našťastie upraviteľný závesom) museli ísť zapiť. Najprv sme ale vyriešili hlad s burgrami v neďalekom Burgermeisteri, a potom pivo (resp. R víno) v skvelom Kaschk by BRLO. Aspoň sme si prezreli okolité ulice, ktorými sme prešli potom ešte niekoľkokrát a kino – ale o tom potom.

Streda

Prvý deň sme začali skvostnými raňajkami v ALEX (no pun intended, or maybe yes?). Nenechajte sa odradiť nie najvyšším hodnotením – neviem presne, aký problém návštevníci mali, my sme boli nadmieru spokojné s klasickými raňajkovými švédskymi stolmi (v Park Inn boli drahšie raňajky a asi aj menej pokojná atmosféra vzhľadom na počet hostí).

Takto posilnené sme si obzreli za rohom stojacu Marienkirche. Okolo Rotes Rathaus (Červenej radnice) sme sa presunuli k Nikolaikirche. Oba kostoly patria k najstarším v celom Berlíne, majú nádherné organy a boli poškodené počas bombardovania mesta. Celkovo, táto štvrť Nikolaiviertel je najstaršou štvrťou Berlína, a poviem vám, zažiť ju v tomto tajomnom sychravom halloweenskom počasí bola top atmosféra. Len tak sa túlať uličkami so stredovekými budovami…celkovo nám napriek nie pozitívnym predpovediam počasie veľmi prialo a poprchalo nám vlastne iba v tomto momente. Potom sa striedala už iba hmla a slniečko 😊.

Pristavím sa ešte pri lístkoch – ešte som doteraz v mojich potulkách nezažila, aby sa museum pass oplatil. V Berlíne si ho viete zabezpečiť oficiálny zo štátnej stránky (prosím len nie z komerčných) za 32 eur na tri dni. Využili sme ho naozaj všade (prvýkrát práve v Nikolaikirche) okrem dómu a paláca. Je to veľmi pohodlné, časenky rezervovať netreba, na hlavné mesto Nemecka som naozaj nečakala také pokojné múzeá. Celkovo, mesto pôsobí veľmi kľudným a usporiadaným dojmom, čo ma zaskočilo. Ale o tom potom.

Pokračujeme v tejto miništvrti ešte do Ephraim Palace, ktoré sa venuje histórii mesta. V krásnej budove nájdete všelijaké artefakty od 13. storočia až po súčasnosť, dočasné výstavy aj rôzne bizáry, ako to už k tomuto mestu patrí. Viac neprezradím, nechajte sa prekvapiť osobne, keď ho navštívite.

Ďalší bod programu bol presun k Berlínskej filharmónii, čo patrí k pútnickej ceste každého správneho hudobníka. Bohužiaľ v týchto dňoch našej návštevy nebol klasický večerný koncert, no aspoň sme si mohli užiť z ich série Lunch koncertov, čo sú podujatia, na ktorých spravidla účinkujú študenti alebo začínajúci profesionáli vo foyeri, pričom si diváci po koncerte môžu dať aj obed. Aj keď sme prišli hodinu pred začiatkom, zaskočil nás dlhočizný rad pred vstupom. To sme nečakali, aká masovka bude vo vnútri. Treba sa pripraviť na státie, rezerváciu na zopár stoličiek majú zrejme iba abonentní dôchodcovia. Chytili sme však slušný flek blízko pódia, aj so stĺpom na opieranie sa.

V tento deň hrali: violončelista Syon Najman a klaviristka Tähe-Lee Liiv. Nemenej vzácny bol program: Variácie na slovenskú ľudovú pieseň (aké vzácne prepojenie, aby toto slovenské turistky zažili) od Bohuslava Martinů, mne neznámu, ale o to zábavnejšiu sonátu od Franza Schuberta, a na záver transkripciu Introdukcie a polonézy od Chopina (tu by som si želala radšej, aby zaznela moja milovaná violončelová sonáta od neho zo zrelého obdobia, ktorú trestuhodne skoro nikto nepozná, pritom je to absolútny skvost). Každopádne, čelista koncert aj odmoderoval ala dirigent Yannick Nézet-Seguin v Carnegie Hall v NY dva roky dozadu a všetko hral spamäti, takže mu odpustím aj intonačné nedostatky a klaviristka mu veľmi vkusne odpovedala s krásnym tieňovaním dynamiky, techniky a celkovej výstavby interpretácie. Bože, už aj recenzentka zo mňa bude. V obchode som si kúpila zo stojana 1 CD=5 eur niekoľko random CD.

Vedľa tejto architektonicky aj významovo zázračnej budovy sa nachádza Múzeum hudobných nástrojov. Opäť platí aj tu museum pass. Nájdete tu veľa nástrojov v ich rôznych vývojových štádiách, zbierku fláut pruského kráľa Fridricha II. Veľkého, arpeggione (zabudnutý nástroj podobný violončelu a gitare, resp. je ich kombináciou, pre ktorý bola pôvodne písaná už spomenutá Schubertova sonáta z koncertu), klavír so štvrťónovou klaviatúrou, bizarné kúsky ala krokodílí trombón či elektroklavír, ktorý vyzerá ako hmyz vo veľmi charakteristickej Art deco koncertnej sále. Dá sa tu vyskúšať na slúchadlách theremin či mellotron. Dolu je retro kaviareň na občerstvenie.

Ďalej sme si dali cca 15 minútovú prechádzku cez najväčší berlínsky park Tiergarden, pomedzi čarovne sfarbené jesenné listy, až sme prišli k legendárnej Brandenburskej bráne, Reichstagu a veľkému boulevardu Unter den Linden. Keďže sme mali opulentné raňajky, večeru sme si dali v jednej uličke v luxusnej (rozumej menšie porcie) talianskej reštaurácii Amon.

Potom sme si ešte odfotili večerný Konzerthaus a rýchlo objednávali taxík na hotel, aby sme sa stihli prezliecť pred večerným predstavením v Staatsoper. Čakala nás totiž Tosca, ktorá bola úžasným zážitkom, a opäť som si sama sebe potvrdila, že je to moja najobľúbenejšia Pucciniho opera. Čo motív, to hit. Krásna tradičná réžia – škoda len, že väčšina deja bola sústredená na našej strane, čo sme kvôli ostatným divákom moc nevideli. Aspoň anglické titulky boli na našej pravej strane premietané (inak by sme ich nevideli). Mohli by mať na toto upozornenie na webe. Každopádne, orchester hral nesmierne čisto, dychy si farebne vychutnávali každý jeden tón (netušila som, aké zvukové kreácie sa dajú robiť na doplnkových tónoch), a sláky zneli za mňa dosť tvrdo, ale vzhľadom na tematiku mi to prišlo ako dobré riešenie. Hlavní predstavitelia úžasní – Aleksandra Kurzak ako Tosca, Benjamin Bernheim ako Caravadossi a neuveriteľne charizmatický Scarpia – Davide Luciano. Ostatné menšie role neohúrili, Angelotti bol úplne neprierazný a prekrytý orchestrom.

Štvrtok

Druhý deň sme začali prehliadkou Berlínskeho dómu. Mali sme šťastie s počasím, lebo práve toto ráno sa rozhodlo slnko svietiť, takže následné panorama vyhliadky boli pekné. Vnútro dómu je ohromujúce, i keď tam chýbajú navigačné šípky a skrz zavreté dvere sa človek aj stratí. Dolu nezabudnite pozrieť kryptu skorších Hohenzollernovcov, my sme to skoro prehliadli, keďže organ bol v rekonštrukcii a celá daná časť vyzerala, že je neprístupná. Ak si chcete zatipovať mená týchto pánov, skúste meno Fridrich alebo Wilhelm, alebo obe naraz, väčšinou trafíte. Zaujímavé, že posledný kurfirst (ako Fridrich III.) a zároveň prvý pruský kráľ (ako Fridrich I.) má veľmi nenápadnú a strohú rakvu, narozdiel od iných, ktorí boli napríklad iba generáli, ale na rakve majú zlatú korunu. Toto som veľmi nepochopila a ani mi nebolo poskytnuté vysvetlenie.

Na druhom poschodí sa nachádzajú veľkolepé makety katedrály a odtiaľ môžete pokračovať nikdy nekončiacimi sa schodmi, poschodiami a dvermi (cítila som sa ako v loope v počítačovej hre Alan Wake) až na strechu s výhľadom na celý Berlín všetkých svetových strán.

Cez most sme prešli na tzv. muzeálny ostrov. Je pochopiteľné, že hlavnou atrakciou pre mňa bolo Neues museum s egyptologickou zbierkou. Neviem či k tomu treba niečo dodať, proste to milujem a užívam si to. Zlatým klincom múzea je samozrejme najznámejšia busta Nefertiti. Na iných poschodiach nájdete aj artefakty z iných historických období, preto sme sa rozhodli vynechať Altes museum s antickým zameraním, a vybrať sa rovno do Bode múzea, kde okrem náboženskej tematiky nájdete prekvapivo aj zopár úchylných sošiek, len treba pozorne hľadať. Pergamon múzeum s legendárnou Ištarinou bránou bolo akurát v rekonštrukcii, tak niekedy inokedy.

Podobný zážitok sme mali aj v hlavnej Galérii, kam sme sa vrátili posilnené obedom – som veľmi rada, že som mohla R uviesť do tematiky gruzínskej kuchyne. Daná reštaurácia Kinza vyhráva aj zatiaľ najoriginálnejšie wc môjho života. Kabínka bola plná hudobných nástrojov – gitara na strope s brnkátkom pripevnenom na dverách, takže pri otváraní sa rozozvučia struny či funkčný synťák – keďže práve v rádiu hrala nejaká gruzínska skladba v h mol, neodolala som, a po vykonaní potreby a umytí rúk som si jeden refrénik zahrala, keď som si opočúvala harmonický postup. Bohužiaľ foto nemám, keďže mobil ostal pri stole, takže používam z google recenzií (aj keď odvtedy mierne zmenili rozloženie).

Po drobnom oddychu na hoteli nás čakalo kino Babylon. Je to typické kino z medzivojnového obdobia, ktoré sme mali na zapľutie. Tradične tu uvádzajú nemé filmy s doprovodom živého orchestra, čo sa ale bohužiaľ kvôli prebiehajúcemu kórejskému festivalu tento týždeň nekonalo. Cenou útechy bol aspoň pôvodný Exorcista, resp. jeho režisérska verzia – ďalší bizár. Keďže premietanie začínalo až o pol desiatej, bolo ťažké po náročnom dni nezaspať (keďže staré filmy majú pomalé tempo na súčasného diváka), ale zvládli sme to. Celý zážitok bol však veľmi štýlový, a som zaň vďačná.

Piatok

Deň sa začal presunom do časti Charlottenburg, kde sme si dali raňajky vo veľmi milom podniku Remy oproti palácu. Úžasné mokkacino a blízkovýchodné raňajky s hummusom, syrmi, rôznymi omáčkami a bagetou. A pani majiteľka tam mala svojho sympatického huňatého veľkého bieleho psíka, ktorého sme si mohli pohladkať!

Pokračovali sme do paláca, do ktorého bolo treba zakúpiť kombinované vstupné (staré a nové krídlo) na mieste – v tomto ročnom období úplne bez problémov bez rezervačky. Najviac ma zaujala izba so stenami pokrytými čínskym porcelánom a soškami budhu, kráľovská prezlátená súkromná kaplnka či (môj terminus technikus) „masturbačný salónik“ s nahými obrazmi. Keďže ľudí bolo máličko, vyskúšali sme si zatancovať v sále s výhľadom na záhrady, čo bola veľká zábava a máme vďaka tomu epické videjká.

Nasledovala prechádzka v obrovskom parku, so zákutiami, mauzóleom kráľovny Luisy a blížiacou sa hravou veveričkou (a zas sme pri tom – to je potvrdenie úžasného výletu, keď sa môžem zahrať s veverkami  – či už v New Yorku, Trondheime či v Berlíne).

Po croissant pauze sme sa presunuli k Museum für Naturkunde (môj obľúbený názov múzea ever, ktorý si patrične užívam). V passe je zahrnutý, a nájdete tu kompletné dinosaurie kostry, nechutné ryby v obrovskej miestnosti plnej nádob s formaldehydom, šutre, modely planét či vypchaté zvieratá od výmyslu sveta. Neďaleko múzea sa nachádza aj legendárna lekárska klinika a kampus Charité.

Chýbalo už len splniť R nákupnú časť programu. K tomu len toľko, že hneď prvý butik, do ktorého naše nohy vkročili bol tiež bizár a unikátny zážitok – v alternatívnom sekáči Vintage Revivals skúšala naživo kapela. Takže keď si skúšate oblečenie v kabíne, tak ohluchnete. Neskutočný štýl, a po príchode domov som zistila ich názov – Sable Season. Bohužiaľ, hudbu majú iba na bandcampe zo streamovacích appiek. Snáď to časom rozšíria, lebo sú mega dobrí.

Večeru sme si dali v talianskej reštaurácii L´osteria, skvelá obsluha, obrovské porcie a úžasná chuť – pizza taká veľká, že vypadáva z taniera, takže dostanete papierovú podložku v tvare kruhu. Výlet sme zakončili v hotelovom bare s berlínskym pivom (ja) a vínom (R). Keďže nás čakal skorý let, spať sme išli o čosi skôr.

Sobota

Skorý let a nadávanie na vstávanie nám vynahradili božské pohľady na východ slnka ponad obláčiky, do ktorých už len skočiť chýbalo. Vyzeralo to ako nejaká arktická krajinka. Na záver ešte zhodnotenie Berlína.

Určite sa sem chcem vrátiť na klasický koncert v Berlínskej filke, ideálne s ich šéfdirigentom Kirillom Petrenkom. Naozaj som úprimne prekvapená z absolútneho pocitu bezpečia, ktorý som v Berlíne nečakala. Musím poopraviť názory všetkých. Netvrdím, že neexistujú nebezpečné štvrte. Ale tam, kde sme sa ako turistky primárne pohybovali, rozumej všade, kde sú pamiatky a iné, taký pocit bezpečia ani neviem či som niekde niekedy zažila. Ani len v Bratislave nie. Nechcem, aby to vyznelo blbo, tak to prosím tak nechápte, ale Berlín bol prekvapivo „biely“. Takže tento kratší výlet ma naozaj príjemne pohladil na duši, a budem naň dlho spomínať.